Magdaléna Schwingerová

Pavol Zelenay

Slovenská moderná populárna hudba je relatívne mladá, prvé piesne v jej duchu napísali slovenskí autori v prvej polovičke tridsiatych rokov minulého storočia. Vtedajší slovník však tento druh hudby označoval pojmom „tanečná hudba“, ktorú hrali „džezové orchestre“. Spresnene povedané: išlo o hudbu funkčne určenú pre sprievod moderného spoločenského tanca, interpretovanú súbormi inšpirovanými latinsko-americkou hudbou a džezom. V dvadsiatych rokoch min. stor. sa celosvetovo presadilo ako tango, a preto aj prvé piesne našich autorov mali túto formu. Najmodernejšími nosičmi zvukového zápisu boli tzv. štandardné šelakové gramofónové platne. Na ne ich začali nahrávať speváci SND, skúsení interpreti ľudových piesní, Štefan Hoza a Dr. Janko Blaho. 

Od počiatku existencie slovenskej populárnej hudby (do konca r. 1941) sa nenašla ani jedna speváčka, ktorá by sa odhodlala zaspievať tanečnú pieseň ako takú. (Výnimkou boli tanečné piesne, ktoré boli súčasťou operetných predstavení – tie boli súčasťou ich divadelnej úlohy.) Obávali sa, že by tým prekročili normy etiky vtedajšej spoločnosti, ktorá o súkromnom živote umelcov „ľahších“ žánrov mala svoje predsudky. 

Nebolo zvláštnosťou, keď vyštudovaná herečka, či speváčka po vydaji, na žiadosť manžela ukončila svoju umeleckú dráhu. Aj texty patriace do úst speváčkam spievali muži. 

Nikomu to nevadilo, ľudové piesne sa tak spievali bežne. Rok 1942 sa však stal významným rokom – po prvý raz spievala slovenskú tanečnú pieseň žena, celým menom: Marta - Magda Schwingerová (prezývaná „Duca“). Magda Schwingerová sa narodila 5. Marca 1915 v Nemšovej pri Trenčíne. Jej rodičia boli učitelia, otec navyše organista a režisér ochotníckych divadelných predstavení. Po jeho návrate z frontu prvej svetovej vojny sa rodina presťahovala do Žiliny, kde absolvovala 2. triedy gymnázia. Na pozvania Janka Borodáča, ktorý ju videl v Žiline na jednom z jej otcom pripravených divadelných predstavení, nastúpila v r. 1927 do baletu SND. Po piatich rokoch musela zo zdravotných dôvodov s baletom skončiť. Vrátila sa do Žiliny. V rokoch 1932 až 1936 účinkovala v tamojších ochotníckych divadelných súboroch, potom dve sezóny v Maďarskej operete a činohre v Košiciach, a krátko v trnavskom Komornom divadle Trnave. Súkromne sa venovala štúdiu spevu, takže v r. 1939 ju vtedajší dramaturg Štefan Hoza opäť prijal do SND ako subretu v operete a opere. Vytvorila rad pozoruhodných divadelných postáv, pričom v operete G. Dusíka „Pod cudzou vlajkou“ spievala pieseň NEBOZKANÉ PERY (G. Dusík – O. Kaušitz). V rámci edičnej politiky dramaturgie gramofónovej firmy Telefunken začali vychádzať piesne slovenských autorov v kombináciách s aktuálnymi nemeckými šlágrami. Spievali ich naši speváci so slovenskými textami. Ako prvá sa ocitla táto pieseň na jednej platni s legendárnym dobovým vojnovým šlágrom, s piesňou LILI MARLEN (N. Schultze – H. Leip) so slovenským textom Jarka Elena. Dirigentom orchestra bol jej autor Norbert Schultze a obe piesne nahrala Magda Schwingerová. 

Takto bola prvá, ktorá na Slovensku v roku 1942 prelomila „tabu“ spievania a nahrávania tanečných piesní. ​

V tom istom roku vyšla aj druhá platňa s piesňami v jej podaní, tangá: KDE KVITNÚ RUŽE ČERVENÉ (E. Maroš - R. Vyčíslik), a ODPUSŤ (L. Vybošťok-Zvolenčan – Š. Lukátš). O rok neskôr vyšla na platni jej piata, posledná nahrávka na platne, ČUJ NAŠU SLOVENSKÚ PIESEŇ (G. Dusík – P. Čády) v kombinácii s vtedy veľmi populárnym tangom nemeckého autora E. Denekeho Daruj mi úsmev, Mária so slovenským textom Dr. A. Hudeca. Nahral ho operný spevák Rudolf Petrák.

 

Lenka Moravčíková

Čo má krása spoločné s umením? Opojenie. A láska s politikou? Moc. Keď mala budúca prvá slovenská “populárna” speváčka len niekoľko mesiacov, vyhrala súťaž o najkrajšie bábätko. Keď sa začali aj v rodnej Žiline predávať nylonové pančušky s pásikom vzadu, predvádzali ich na svojich krásnych nohách so sestrou vo výklade obchodu s topánkami. A keď ju už neskôr ospevovala kritika, pózovala v kožušinkách presne ako zahraničné speváčky z plagátov. 

K dokonalému obrázku pribudli skoro gavalieri vysokého rangu. Sledovali ju z davu, ako žiari tancom, spevom i herectvom pred publikom Slovenského národneho divadla. V oččarení posielali po predstavení kytice do šatne a čakali iskru v jej očiach.

Že vraj patrilo v týchto predvojnových asoch k dobrým mravom, bozkávať sa vo vlaku, keď vošiel do tunela. Aby dievča neprepadlo pochybnostiam, že ju jej milý ľúbi. Tak snáď sa dočkali mladé ženy, ktoré si páni ako brošňu pripli na kabát, od pánov na oplátku oddanosti a pocitu bezpečia? Figu borovú. Zúri druhá svetová vojna. O 6 rokov sa skonštatuje, že stála ľudstvo 80 miliónov životov. Po profesionálnej stránke je v týchto časoch Magda “Ducka” Schwingerová na roztrhanie. Niet operetného predstavenia, v ktorom by neúčinkovala a dokonca dostáva šancu aj v náročnejšom žánri – v opere. Moderný imidž pripomína publiku slávnu broadwayskú herečku Dolly Haas. 

Keď Bratislavu navštívi Fritz Frost, veľká nemecká spevácka a herecká hviezda, takmer padne zo stoličky. V šou organizovanej len pre neho v „mierovo pôsobiacej Bratislave“ obdivuje nežnú operetnú speváčku s detskou tváričkou. Človek by si až myslel, že to niečo musí znamenať. Niečo sľubné. Dobré pre budúcnosť. Kredit pre lepší status. Aj s inými hviezdami predstavení pred publikom fašistických pohlavárov pôjdu o pár rokov všetci prinajlepšom do zabudnutia, iným sa temná doba kariéry bude pripomínať do smrti. V operete SND spoluúčinkuje Ducka s Františkom Krištofom Veselým, jej meno poznajú ľudia nielen v Bratislave. 

Objavuje sa v obrázkových časopisoch, robí často rozhovory pre „Slováka“ a „Gardistu“.
Poslušne v nich zdraví „Na stráž“. 

Buď si činí povinnosť ona alebo redaktor, ktorý o tom písal. Mojou povinnosťou je zasa upozorniť itateľa, že táto informácia neimplikuje, že by bola Magda Schwingerová fašistka. Magda vo svojej každodennosti žije život, ktorý teší ju a robí radosť i divákom. Od detstva bol toto jej cieľ, Keď s otcom, mamou, setrou Muckou s vášňou skúšali ochotnícke divadlo. V divadle sa preto cíti v bezpečí, realizuje sa a môže rozdávať svoj talent pre potešenie. Prečo by si to mala rozmyslieť? V hľadisku sedí Nikola Knieževič, kráľovský vyslanec Srbska. Ducka sa po rokoch vyznáva: “Vedela som, že po predstavení na mňa opäť bude čakať obrovská kytica... Aj ja som sa v každom predstavení nešťastno-šťastne stávala niekoho manželkou, a to už v hľadisku sedel môj najväčší nápadník. Mucka (staršia sestra) mi strašne držala palce v divadle i v láske. Zúrila vojna a my sme o nej takmer nevedeli. V Bratislave bol dostatok všetkého, na čo sme si zmysleli. 

Doma v Žiline sme s otcom spriadali ďalšie divadelné plány.” V pohľade na Európu minulého storočia ide o najagresívnejšie obdobie s takmer 100 miliónmi obetí. To, že sa Bratislavčania sa bavia na vymyslených príbehoch o hrdinstvách v operete a naokolo besnie vojna, nie je nakoniec Schwingerovej vina. Ľudia nakoniec potrebujú na vojnu okolo zabudnúť, o to viac potrebujú zábavu. A Ducka? Ona sa chce bozkávať vo vlaku s Nikolom, byť pyšná, že sú na ňu hrdí rodičia a sestra Mucka, a že sú na ňu hrdí ľudia v Žiline. Jedného dňa zmizne Nikola Knieževič. Bez rozlúčky s Magdou, na základe tajnej depeše, varovania o ohrození jeho života v režime Slovenského štátu a príkazu vrátiť sa domov. Magde sa zrúti svet a nezahanbujúc operné libreto, vrhá sa pred oltár s najlepším kamarátom jej švagra - Ludevítom Mutňanským. Ten je synom kožušníčky, tlačovým šéfom Robotnícko - sociálnej poisťovne, prominentným športovým novinárom a hlásateľom rozhlasu vo Viedni. Nuž a mal i vysoké politické postavenie, v zahraničnej Hlinkovej garde. Vojny sa nebál, športoval, cestoval a videli budúcnosť vo víťaznej, mocnej Slovenskej republike. “Spočiatku okolo nás všetko žiarilo, Ludevít si ma k sebe pripol ako ozdobu a ja som zacítila pôdu pod nohami.” - spomína neskôr na okamihy bezpečia v Mutňanského náručí. V roku 1942 sa narodí syn Jozef.

Počas druhého tehotenstva sa situácia diametrálne zmení a výsledok vojny už nevyzerá v prospech Mutňanského.
S trojročným synom, dvojmesačným bábom a svokrou kožušníčkou trčia na úteku rakúskych lazoch.

To, čo sa vzápätí odohrá, nebudú potomkovia Magdy a Ludevíta chápať do konca dní: Ludevít nevydrží situáciu a na jeseň 1945 sa ide do Viedne prihlásiť na políciu. Nasleduje zatknutie. Opustená Ducka s deťmi a svokrou si správne domýšľajú, že bude súdený za vojnové zločiny. Zdecimovaná žena sa vráti z rakúskeho vidieka do Bratislavy a v momente má v pätách vyšetrovateľov aj ona. Čo čert nechce, osudovo sa zaľúbi po tretíkrát: do svojho vyšetrovateľa. Znovu hľadá bezpečie, oporu či chce sa vykúpiť? Svojmu vyšetrovateľovi porodí svoje tretie dieťa.

Nastáva ticho. Nikde nikoho, len tri malé deti, úlisná svokra, obnovujúca svoje kožušníctvo na Františkánskom námestí v Bratislave a rodičia ďaleko v Žiline.
Magdu “Ducku” Schwingerovú čaká čakanie na role v žilinskom divadle, práca kostymérky, skladníčky. O dve desaťročia neskôr, keď sa náhodne stretnú na dovolenke v Karibiku Miroslav Procházka s Máriou Kráľovičovou a bývalý vyslanec Srbska Nikola Knieževič, opýta sa tento „Ako sa má moja Ducka?“. Keď sa o tomto stretnutí dozvedela pani Magda, veľmi ju to zasiahlo. Navrhované stretnutie sa však neuskutočnilo. Melodramatický príbeh života naša prvej slovenskej speváčky Magdalény Schwingerovej končí veľmi “nesexi” obrazom “tety Ducky”, sediacej v divadelnej pokladni s ľadvinovým pásom, so silnými dioptriami a krížovkou v ruke.