Ľudmila Pajdušáková

  BIO

Vojtech Rušin

Život a dielo Ľudmily Pajdušákovej je potrebné hodnotiť z viacerých hľadísk: vedecko-pozorovateľského, organizačného a spoločenského. Bola prvou slovenskou astronómkou. Okrem nej, po druhej svetovej vojne na Slovensku bol len jeden astronóm – dr. A. Bečvář, zakladateľ Štátneho observatória na Skalnatom plese (1941-1943). Obaja začínali od nuly – to je nutné si uvedomiť. Prvotné práce oboch, a potom aj ďalších kolegov asi do polovice 50. rokov 20. storočia, boli pozorovania komét, Slnka  či meteorov. Neskôr sa pristúpilo k pozorovaniu hviezd a galaxií. Pajdušáková bola vynikajúcou pozorovateľkou. V rokoch 1946 – 1953 objavila päť komét (nesú jej meno), bola spoluautorkou objavu meteorického roja Umidy (22.12.1945) a v roku 1946, keď sa dosiahla rekordná séria pozorovaní Slnka (304 dní), Pajdušáková mala na tom rozhodujúci podiel. Údaje o pozorovaní sa posielali do svetového centra pre pozorovanie Slnka – do Zürichu a slúžili na tvorbu indexu slnečnej aktivity – čísla slnečných škvŕn, ktorého tvorba pre vyjadrenie slnečnej aktivity sa používa aj v súčasnosti. Unikátne sú jej fotografické pozorovania hviezdnej oblohy (hviezd až do 15. magnitudy) spolu s A. Mrkosom.

​Ak v roku 1958 bolo Československo Medzinárodnou astronomickou úniou vyhlásené za kometárnu veľmoc, bolo to aj zásluhou Pajdušákovej.

Neskôr, laicky povedané, keď už mala dostatok vlastných pozorovaní, najmä slnečných škvŕn, začala s fyzikálnou interpretáciou pozorovacieho materiálu. Venovala sa periodicite a variabilite slnečnej činnosti, jej severo-južnej asymetrii, rozložením rôznych typov škvŕn na slnečnom disku a redukciou relatívnych čísel slnečných škvŕn, pozorovaných na rôznych observatóriách rôznymi prístrojmi za odlišných meteorologických podmienok. Venovala sa aj otázke východo-západnej asymetrie zelenej koróny a slnečných škvŕn, ktorú vysvetlila pozorovacími efektmi a nie reálnym stavom na Slnku. Pokles plochy veľkých slnečných škvŕn a počtu slnečných erupcií v blízkosti centrálneho meridiánu na Slnku pripisovala dôsledkom záporného vplyvu polohy Zeme (jej gravitácie) na slnečnú aktivitu, prípadne zdanlivým efektom z geometrie pozorovania javov na guľovom povrchu Slnka. Získané výsledky publikovala v 20 vedeckých prácach. Publikovala desať odborných a viac ako 100 prác vedecko-popularizačných prác. Je autorkou kníh Pred letom na Mesiac (Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1958) a Milan Rastislav Štefánik – slovenský astronóm (Obzor, 1970).

Pod jej vedením sa dobudovalo observatórium, vrátane inštalácie prístrojov, na výskum slnečnej koróny na Lomnickom štíte (1961), zakúpili sa dva nové ďalekohľady (30 cm astrograf a 60 cm fotometrický ďalekohľad) do hvezdárne na Skalnatom plese, intenzívne podporovala kozmický výskum v programe INTERKOZMOS a počet pracovníkov počas jej pôsobenia sa zvýšil takmer dvojnásobne (z 20 na 48), z toho polovička s vysokoškolským vzdelaním. Po celý svoj život sa usilovala o vybudovanie dôstojného stánku pre astronómiu v Tatranskej Lomnici (prevádzková budova a tri pozorovacie pavilóny), s ktorým sa začalo na sklonku jej života v roku 1979. 

Bola veľmi dobrou prednášateľkou a šíriteľkou prírodných vied medzi širokou verejnosťou.​​

​Počet jej prednášok prekročil číslo 500. Má rozhodujúci podiel na založení astronomického časopisu Kozmos (od roku 1968 ho vydáva Slovenská ústredná hvezdáreň v Hurbanove) a na vzniku mnohých ľudových hvezdárni na Slovensku. Stala pri vzniku Slovenskej astronomickej spoločnosti (1959), ktorej predsedníčkou bola v rokoch 1962-1974. Má rozhodujúci podiel pri podpore expedícií za úplnými zatmeniami Slnka. Aktívne pracovala aj v ženskom a mierovom hnutí a veľmi intenzívne sa starala o sociálne zázemie pracovníkov Astronomického ústavu SAV. Za svoju činnosť dostala rad ocenení, medziiným aj Rad práce (1956), Koperníkovu medailu ČSAV a Koperníkovu plaketu Poľskej ľudovej republiky (obe 1973), Cenu SAV za vedecko-vzdelávaciu a popularizačnú činnosť (1973), Čestnú plaketu Dionýza Štúra SAV za zásluhy v prírodných vedách (1975) a iné. Jej meno nesie asteroid č. 3636. Dr. Ľ. Pajdušáková svojou celoživotnou prácou významnou mierou zasiahla do rozvoja astronómie na Slovensku, ktorej pozitívne dôsledky sú viditeľné aj v súčasnosti.

​Lenka Moravčíková

​Príbeh Ľudmily Pajdušákovej je príbehom ženy, ktorá aj pozdvihla i zneuctila slovenskú astronómiu. Tí, ktorých si vybrala a v práci podporila, na ňu nedajú dopustiť. Tí druhí, ktorých zavrhla a z práce v Astronomickom ústave SAV odstránila, na ňu spomínajú s poľutovaním a mnohí jej nevedia prísť na meno. ​Problémom spracovávania filmu s tak rozdielnymi svedectvami nie je úloha rozhodnúť, kto má pravdu. Najťažším orieškom je rozlúsknuť, aké motívy mocnú ženu slovenskej astronómie viedli k činom, ktoré ju charakterizovali. 

Na prvom mieste snáď v jej kariére stojí snaha zachovať významný status, ktorý si vydobila niekedy na začiatku objavením série komét a úporná snaha zanechať významnú stopu. Na druhom mieste je jej snaha udržať v chode pracovisko Astronomického ústavu, hvezdáreň na Skalnatom Plese a observatórium na Lomnickom Štíte. Tie koncentrovali mužov i ženy, vedecké kapacity ambicióznych pováh. Hrala tu rolu “českosť” a “slovenskosť”. Okrem toho mali power games rozhodnúť nielen akým smerom sa bude uberať vedecký výskum, ale občas padali facky kvôli nezhodám, kto umyje riady v spoločnej kuchynke. 

Ľudmila je postavou mnohých rolí. Asistentka vedeckého predchodcu, ktorého lsťou pripraví o miesto. Žena, ktorá vie účelne plakať.  Zasnená literátka filozofujúca o vesmíre v časopise Živena. Matka, dojčiaca dieťa na najvyššie položenom mieste na Slovensku. 

Ako mladá komunistka potvrdzuje, že na nebi ešte Pána Boha nevidela. Vynikajúca kuchárka dukátových buchtičiek pre zahraničné návštevy hvezdárne. Majsterka ručných prác v lanovke na Skalnaté pleso. Žena, ktorá hrozí lanovkárom bitkou parazólom, keď narobia škodu. Čiperná popularizátorka vedy očarujúca davy mladých nádejných astronómov. Roztržitá domáca krajčírka. Intrigánka z tatranských barov, klebetiaca o svojich zamestnancoch. Najlepšia rozprávačka vtipov v okolí, vyznávačka dobrého koňaku a polnočného tanca na stole. Sklamaná vizionárka s predstavou bratislavského planetária. Šialená šéfka kontrolujúca svojich zamestnancov. Zberateľka reštauračných pohárov. Pani, ktorá po roku dôchodku zomiera na neznáme ochorenie.

Dostávala ľudí do reálnej núdze i na mesiac:
“Je pochopiteľné, že prvé cesty na Mesiac nebudú pre človeka také pohodlné ako v budúcich, skutočne medziplanetárnych koráboch, ktoré vlastne budú tvoriť celé lietajúce mestečko i s laboratóriami, továrničkami a podobne. (...) Vo veľkých medziplanetárnych koráboch sa počíta s prirodzenou výmenou kyslíka v atmosfére korábu pestovaním rastlín, ktoré zároveň poskytnú čerstvé vitamíny. Rastlinám sa bude dariť v korábe dobre, lebo budú mať neustále veľké množstvo slnečného žiarenia. (...) Pozor však na skákanie na Mesiaci. Ako to vlastne bude, ak zaryjú sa (pozn.kozmonauti) po členky alebo kolená do hustého, jemného prachu, ktorý pokrýva takrečeno celý povrch mesiaca? (...) Rozvírený prach bude robiť chôdzu veľmi nepríjemnou, lebo pri chôdzi jemný rozvírený prach bude vyletúvať do značnej výšky ako na Zemi a bude asi 6 krát pomalšie klesať na povrch. Nebude to teda príjemná chôdza.” (Publikácia - Pred letom na mesiac)

Najväčšou záhadou, ktorá ani vo filme nie je vyriešená je, ako je možné, že tak dlho nik iný z astronómov či vedenia SAV nedokázal na čelo Astronomického ústavu SAV presadiť človeka, ktorý by bol odborne kvalifikovanejší a manažersky kompetentnejší. ​Dnes si predstavujem Ľudmilu Pajdušákovú, ako brázdi vesmír. Buď ako jedna z jej objavených komét.