DARINA BANCÍKOVÁ

31. 12. 1922 KOKAVA NAD RIMAVICOU - 30. 7. 1999 HORNÉ SALIBY

FARÁRKA

Darina Bancíková bola prvou slovenskou farárkou v evanjelickej cirkvi a.v., ktorá bola prenasledovaná a väznená pre svoju vieru.

BIO

Urobila odvážny krok. Začala študovať odbor, kde možnosti uplatnenia boli viac ako neisté. V čase hlásania vedeckého ateizmu musela tušiť, že ak je jej presvedčenie o štúdiu teológie úprimné, bude to ťažké nielen s uplatnením. O tom, čo bude robiť keď dokončí školu mala spočiatku svojské predstavy. Najprv túžila „misonársky pôsobiť v ďalekej Číne“, no dospela k poznaniu, že by takúto záťaž zdravotne neuniesla. 

Viac

ODBORNÁ REFLEXIA

V Pavlovej dobe si nevedeli predstaviť ženu vo vedúcom postavení v spoločnosti ani v cirkvi. To by narazilo na rozhodný odpor verejnosti. Žiadal však od žien aj iný dobový zvyk, aby mala žena hlavu zahalenú šatkou počas modlitby.  Pavel bol presvedčený, že cirkev musí rešpektovať kultúrny kontext svojej doby. Pre toto nadväzovanie na kontext svojich čias, pokladal apoštol Pavol za nutné povedať: žena nech v zhromaždení mlčí

Viac

BONUS

Nebili ma, ale v spôsobe ich zachádzania sa vyskytli štyri momenty: urážky, ponižovanie, hrozby, vyvolávanie strachu. Uvedomovala som si však, že raz to nevydržím a či im dopriať radosť z víťazstva. V jedno ráno, keď zase prišli piati a klepica, pred započatím výsluchu som povedala náčelníkovi celkom pokojne: Pán náčelník, dajte mi podpísať, všetko vám podpíšem, i to, že ste so mnou nič nerobili. A usmrťte ma.

Viac

BIO

Darina Bancíková, prvá slovenská farárka, obžalovaná z nepriateľstva proti štátu a spoločenskému zriadeniu

“V slovenskom prostredí sa až do 20. storočia pod pojmom farárka skrývala žena, ktorá bola manželkou evanjelického farára. Jej aktivity sa väčšinou vyčerpávali v starostlivosti o rodinu a chod domácnosti a v pomoci manželovi pri jeho cirkevno – náboženských činnostiach. Ženy nemali právo zastávať duchovný úrad, riadiť a spravovať cirkevný zbor, byť kňazmi disponujúcimi farou, teda farárkami. K zásadnej zmene došlo až v druhej polovici 20. storočia. Hlavnou aktérkou a priekopníčkou tohoto zdĺhavého procesu, v istom zmysle aj jeho symbolom, sa stala Darina Bancíková, ktorá sa do dejín evanjelickej cirkvi zapísala ako prvá ordinovaná žena, teda žena, ktorá sa stala kňazom, resp., farárkou.” (Peter Macho)

Darina Bancíková sa narodila 31.12.1922 v Kokave nad Rimavicou, do obdobia začínajúcej Československej republiky, ktorá mala v tom čase len štyri roky. Novovzniknutá Komunistická strana bola od Dariny staršia o rok. Tak isto aj prvá Ústava samostatnej evanjelickej cirkvi, ktorá bola prijatá v roku 1921. Tak ako v období narodenia, tak po celý život stála Darina viac krát na začiatku novej epochy a pred sebou mala nezmapované územie, kde neboli zatiaľ žiadne pravidlá, ktoré by jej pomohli zorientovať sa. Možno preto sa z nej časom stal rozhodný človek, ktorý nad vecami príliš neváha, ale koná. Čerstvo utvorená, samostatná evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku, (predtým bola súčasťou uhorskej cirkvi), do ktorej Darina vďaka svojmu pôvodu patrila, v období jej narodenia začala prejednávať otázku postavenia ženy v cirkvi. Cirkevná synoda v Trenčianskych Tepliciach v roku 1921, bola prelomovým medzníkom v otázke nazerania na práva a možnosti žien v Evanjelickej cirkvi na Slovensku. Ženy zároveň dostali právo voliť. Vymenované udalosti rástli a dozrievali spolu s Darinou a neskôr výrazne ovplyvnili a formovali jej život. Nemanželská vnučka významného evanjelického farára Samuela Bancíka cítila, že je vnímaná ako škvrna na dobrom mene rodiny a od malička s tým bojovala. V snahe dokázať, že niečo znamená, usilovne študovala. Keď po smrti starého otca museli s matkou faru opustiť, presťahovali sa k matkinej sestre Izabele Riečanovej do Martina. Tam vyštudovala tri triedy gymnázia(1927-36 ), neskôr ešte jednu v Žiline. 

Darina v podstate nikdy nemala domov v pravom zmysle slova. Počas celého života nebola naviazaná na jedno miesto. Bola však usilovnou študentkou. Vedela, že nemá žiadne zázemie, že sa nemôže spoliehať na nič iné ako na seba. Dospievala v extrémnych politických zmenách a v neistote, v období vzniku prvého Slovenského štátu na čele s Tisom. 

“Dva mesiace pred maturitou zomrela krstná mama, Izabella Riečanová. Jej smrť so mnou veľmi otriasla a tak upozornenie strýca Riečana na oznam, že i ženy môžu študovať na Evanj. Bohosloveckej fakulte, bolo pre mňa, ako keď jasné slnko zasvieti do hustej tmy.” 

Urobila odvážny krok. Začala študovať odbor, kde možnosti uplatnenia boli viac ako neisté. V čase hlásania vedeckého ateizmu musela tušiť, že ak je jej presvedčenie o štúdiu teológie úprimné, bude to ťažké nielen s uplatnením. O tom, čo bude robiť keď dokončí školu mala spočiatku svojské predstavy. Najprv túžila „misonársky pôsobiť v ďalekej Číne“, no dospela k poznaniu, že by takúto záťaž zdravotne neuniesla. Neskôr sa zaoberala predstavou, že založí ústav pre “mravne padlé dievčatá.” To ešte netušila, že sa medzi ne nakoniec časom naozaj dostane. (V neskorších spomienkach z väzenia popisuje zvrhlé ženy.) V období, keď Darina nastúpila na teológiu, v roku 1941, bolo Slovenskou republikou vyhlásené zapojenie do vojny proti ZSSR. Zároveň to bolo obdobie začiatku prenasledovania židovských občanov. Na škole musela prekonávať rôzne predsudky, prekážky a bariéry. Profesor Ján Vladimír Jamnický ju síce prijal vľúdne a “otcovsky”, ale tušil, že perspektíva jej budúceho profesionálneho uplatnenia bude otázna. 

Verila v ženské pokolenie, v jeho silu, krásu a možnosti. Verila aj sama sebe, preto sa začala zaoberať otvorením cesty ordináciám slovenských žien. Už jej prítomnosť na škole menila pohľad mužov na ženy vo funkcii, ktorú tradične zastávali muži. V Bratislave sa počas štúdia zblížila s Marienou Bancíkovou, v tom čase obľúbenou a známou herečkou, dostala sa do styku s umeleckými kruhmi a získala širší kultúrny rozhľad.  Priateľstvo s Marienou trvalo až do predčasnej Marieninej smrti v roku 1962.

Súčasťou Darininho štúdia na bohosloveckej fakulte bolo aj prežívanie SNP. Neistota a obavy o vlastnú existenciu, ale aj osudy iných ju sprevádzali aj počas tohoto obdobia. Podľa spomienok, ktoré zanechala, bola vychovávaná v duchu pomoci tým, ktorí to potrebujú, aj za cenu ohrozenia vlastného života.

Po skončení štúdia cítila veľkú nespokojnosť so svojimi možnosťami a začala bojovať za presadenie myšlienky zrovnoprávnenia žien v kňazskej službe. V rokoch 1945 - 1946, po získaní titulu z teológie učila na na svojom prvom mieste v Banskej Bystrici náboženstvo. Neustále myslela na to, že by raz chcela byť ordinovaná a sledovala dianie ohľadom tejto témy vo svete. Ako kulisa na pozadí jej osobného snaženia sa v tom období začínala rozpínať KSČ, ktorá práve v obnovenej ČSR zvíťazila vo voľbách do národného zhromaždenia a líder komunistov Klement Gotwald sa stal predsedom vlády. V roku 1946 pracovala ako katechétka v Tranosciu a učila náboženstvo aj na stredných školách. Pracovala medzi diakonisami, v roku 1948 sa venovala mládeži v Liptovskom Mikuláši, jej aktivity však siahali aj mimo cirkvi. Ako tajomníčka miestneho odboru Matice slovenskej organizovala koncerty klasickej hudby, patrila k aktívnym členkám Telovýchovnej jednoty Sokol, venovala sa lyžovaniu, či turistike. Napriek veľkému pracovnému vypätiu sa jej podarilo zložiť profesorskú skúšku. V roku 1948 sa zúčastnila ako cvičenka Všesokolského sletu v Prahe. V tom istom roku sa začalo obdobie komunistickej totality, charakterizovanej porušovaním ľudských práv, hospodárskym zaostávaním, propagovaním tvz. Vedeckého ateizmu a silným vplyvom sovietskeho zväzu na politiku štátu. Zároveň  to bol rok, ktorý znamenal pre Darinu veľkú výzvu. Profesor Ján Beblavý jej oficiálne ponúkol miesto asistenta na Teologickej vysokej škole, čo však ona odmietla. 

"V 50. rokoch sa zvyšoval počet absolventiek bohosloveckej fakulty, čo viedlo k intenzívnej diskusii o službe žien v cirkvi, ako aj o ich ordinácii. Július Stadtrucker napísal, že sa “dnes” už nemôžeme odvolávať na apoštola Pavla a jeho výrok, že žena má na zhromaždení mlčať. Dnes je žena rovnoprávna s mužom.” (Martin Kováč) Nie všetci však zastávali tento názor. Veľká časť evanjelických duchovných aj laických veriacich bola proti zrovnoprávneniu žien v kňazskej službe. “V cirkvi boli proti ordinovaniu žien, čo je divné, najmä ženy, a najmä manželky farárov.” (Ľudmila Veselá)

Na pastorálnej konferencii v Komárne Darina referovala o problematike žien farárok v európskych ako aj mimoeurópskych protestantských cirkvách, čo pomohlo v boji za presadenie myšlienky ordinácie žien aj na Slovensku. Vo svojich prácach sa vysporiadala aj s biblickými námietkami voči ordinácii. “Pri zmienke o onom Pavlovom výroku (že žena má v zhromaždení mlčať) zdá sa, že je tu reč o rozhovore, pri ktorom sa Korintské ženy nevedeli disciplinovať, čím bol narušený poriadok v zhromaždení... Pavel zakazuje im hovoriť v zhromaždení ako niečo, čo je neslušné podľa všeobecného zvyku a mravu. V tej dobe nebolo slušné, aby žena hovorila vo verejnom zhromaždení, dnes to však už neplatí.” 

Problémom sa intenzívne zaoberali najvýznamnejšie cirkevné fóra, vrátane generálneho konventu a synody. Generálny konvent prijal v roku 1951 Štatút o ordinovaní žien a ich ustanovovaní do kňazskej služby. Nešlo však o úplné zrovnoprávnenie. Štatút obsahuje celý rad obmedzení. Biskup Čobrda, prívrženec Darininho snaženia ju vyzval, aby si podala žiadosť o ordináciu, čo aj urobila. Novozvolený generálny biskup Chabada jej však navrhol, aby sa s ordináciou neponáhľala. Presviedčal ju, aby ordináciu z rúk biskupa Čobrdu odmietla a nechala, aby ju vykonal on sám, ako prvý samostatný generálny biskup. Hoci sa ju usiloval zlákať zvýšenou popularitou, “pri takej ordinácii sa zapojí rozhlas, film, aj novinári,” Darina odmietla. Uvedomovala si určité nezhody a pnutia v cirkvi, rozhodla sa však na základe silného emocionálneho vzťahu k biskupovi Čobrdovi a jeho manželke, ktorí ju podľa jej vlastných slov mali ako dcéru. Darinu teda 15. júla 1951 ordinoval biskup Čobrda, jedna z najväčších duchovných a morálnych autorít evanjelickej cirkvi. (Sledovaný stranou, považovaný za hlavu ilegálnej skupiny.) Jeden z názorov však tvrdí, že pre kompetentných nebolo ani tak rozhodujúce vzdelanie, energia a snaha, ktorú Darina vkladala do svojho snaženia o ordináciu, ale obyčajná póza, určujúca nezaostávať dobu. (Ján Lacko) 

“Akokoľvek hodnotíme otázku ordinovania žien a ich služby ako farárok, zdá sa, že v období, keď sa k tomuto zlomovému momentu v ECAV na Slovensku došlo, neexistoval hlbší biblický dôvod alebo duchovný impulz na takýto prevratný krok, a že najsilnejšou motiváciou bolo kráčať s dobou.” (M. Kováč)
Na základe ordinácie mohla Darina ako kaplánka pracovať v cirkevnom zbore. V spomínanom roku sa uskutočnili dve ordinácie. Jedna v Tisovci, druhá v Bratislave. Niektorí novokňazi sa odmietli dať vysvätiť spolu so ženou a vyhlásili, že počas obradu si s ňou nekľaknú pred oltárom. “Tento môj postoj vôbec nepopieram, bol som taký a patril som k iniciátorom rozdelenia 15. júla 1951, keď bola ordinácia súčasne na dvoch miestach...” (Ján Lacko)
Ján Lacko v Cirkevných listoch zdôrazňoval, že žena v kostole je jeho znesvätením. Darina na to vo svojej knihe Prebytočný človek reagovala: “Pre túto poznámku hrozné chvíle som prežívala. “
Ako kaplánka bola ostro sledovaná cirkevníkmi aj duchovnými. Sledovali aj záležitosti, ako úprava oblečenia. Vytýkali jej používanie sponiek bielej farby a šiat, ktoré sú príliš moderné. “Známa vec, že veľké zlo povstane kvôli malichernosti. Nechcela som preto, aby pre jednu strakatú sukňu padla ženská otázka.” Čo sa týka turistického odevu, Darina sa recesisticky vynašla: “Vyššie som po vrchoch chodila a skaly zliezala v obvyklom turistickom, voľnom oblečení alebo v šortkách.” (Prebytočný človek)
V roku 1954 bola preložená na Starú Turú, neskôr, v roku 1958, pôsobila ako kaplánka v Lučenci. V tom istom roku sa vedenie cirkvi rozhodlo, že Darinu, ktorá bola podľa niektorých až príliš odvážna, preverí. Táto skúška mala dokázať, že žena nie je rovnocenná s mužom v kňazskej službe. Bola preto umiestnená do Dolných Salíb, do dvojjazyčného prostredia, hoci neovládala maďarský jazyk. “Nebolo však človeka, ktorý by chápal moje menovanie sem ako dobrodenie, ale opačne: posledný úder, ako nás ženy odstaviť. Nepamätám sa, ktorý farár počul priamo od generálneho biskupa Chabadu: Bancíková to tam nevydrží psychicky. Ak vydrží, nevydrží fyzicky, a otázka žien v cirkvi bude vyriešená. Samozrejme, povedala som mu toto priamo do očí. Len ich sklopil a povedal: “Ale vy ste to dokázali.” (Prebytočný človek)
Po skúške ohňom v Dolných Salibách bola preložená na Drienovo. Vedenie cirkvi jej nebolo príliš naklonené, lebo si vyslúžila povesť reakcionárky pre svoj priateľský vzťah k nekonformným liptovským duchovným Čobrdovi a Šenšelovi, ktorých prorežimne orientovaní (“pokrokoví”) predstavitelia cirkvi vnímali ako svojich názorových a ideových oponentov. 

Sledovala zvýšený záujem štátnej bezpečnosti o duchovných, ktorí mali podobné zmýšľanie ako ona, napriek tomu ju návšteva ŠTB na fare v Drienove zaskočila. Vo februári 1962, keď bola odvedená štátnou bezpečnosťou, sa na fare v Drienove nachádzala s dcérou zosnulej Márie Bancíkovej - Ľudmilou. Zatknutiu predchádzala domová prehliadka, pri ktorej boli zabavené Darinine knihy, písomnosti, korešpodencia. Niekoľko mesiacov sedela vo vyšetrovacej väzbe a vo vykonštruovanom procese ju okrem iného obvinili z podkopávania republiky a odsúdili na 14 mesiacov väzenia a 5 rokov zákazu činnosti. Svoje spomienky na túto udalosť spísala v knihe Divné sú Božie cesty. Jej zápisky sú silnou, autentickou výpoveďou, ktorá vťahuje do dobovej mentality. 

Časť zápisu z prvého vyšetrovania, kde sa Darina „priznáva“ k obvineniu: “Obsah mnou vypracovaných písomných materiálov bol zameraný proti socialistickému zriadeniu v ČSSR i keď som si to až tak neuvedomovala. Bola som si však vedomá toho, že takáto činnosť je v rozpore so zákonmi, že je to činnosť ilegálna a je to boj proti súčasnej politike a zriadeniu u nás vôbec. Tiež som si vedomá toho, že svojou činnosťou a činnosťou ďalších evanjelických duchovných sme viedli boj proti kultúrnej revolúcii u nás a priznávam, že v tejto nepriateľskej činnosti som bola sama zvlášť horlivá.”  Darina neskôr, vo filme Ženy, obete totality (STV) spomína na väznicu a vyšetrovanie, na to, ako sa musela vyzliecť do naha a prezliecť, keď ju priviedli, o vyšetrovaní a spoluzaistených. 

“Hore bol kpt. Kubíček, ktorý po celú dobu viedol vyšetrovanie a za chvíľu prišiel náčelník. Chodieval potom dosť často, vždy s nejakou vecou tak podanou, že úplnú hrôzu na mňa púšťal. Ešte sa nepodarilo nikomu od detstva vyvolať vo mne taký strach, ako tento náčelník. Keď vchádzal do vyšetrovne, srdce mi od hrôzy prestávalo biť. Neskôr som si naňho zvykla a už mi niečo chybovalo, ak nevošiel. Pri úvodnom rozhovore pohovoril mnoho, rôzne veci, bez súvisu, raz som nevedela, čo chce. Keď mi povedal, že som obvinená z podrývania republiky, od údivu som vypleštila oči. Zároveň sa mi v mysli predstavil stolec, na ňom p. prezident, ako ho ja rýľom podrývam. Ináč týždeň trvalo, kým som pochopila ako-tak, to som obvinená z ilegálnej činnosti, to boli ilegálni biskupi, ilegálne vedenie cirkvi atď., o čom som vtedy prvý raz počula. Zaujímavé, to hneď v úvodnom rozhovore náčelník spomenul: čo ste nešli iné študovať, medicínu, či vám aj sesternica neradila iné? Neviem pochopiť, kde nabral informácie. Mariena totiž mi chcela dopomôcť k inému povolaniu, keď videla, ako babre so mnou vedenie cirkvi, bola presvedčená, že vždy tomu tak bude. Bol to však rozhovor medzi nami dvomi. Odkiaľ to vedel náčelník?”

V Darininých spomienkach sa nachádzajú zmienky o nasadenej spolubývajúcej v cele, ktorá mala na ňu vplývať počas vyšetrovania a zároveň na ňu donášať. Spomína iba skratky mien, na jednom mieste celé priezvisko. Spomína aj niektoré mená žien, ktoré stretla vo väzení. Vo vyšetrovacej väzbe v Bystrici spomína ženu označenú ako „K od Prievidze“, ktorá bola nasadená aby na ňu donášala. V Pardubiciach (výkon trestu) spomína na Ninu Svobodovú, ktorá tam bola ako politický väzeň, Ruženu Vackovú – profesorku Karlovej univerzity – politický väzeň.

“Niektorí vyšetrovatelia tak šikovne dávali otázky a tak šikovne štylizovali, že človek by si bol podpísal ortieľ smrti ani by o tom nevedel. Napr. pri čítaní výpovede našla som vetu: Čobrda, Ruppeldt, Struhárik, Vízner, Juráš a ja sme boli najviac reakční a proti štátu (presne ju už neviem štylizovať). Keď som poznamenala, že som to nepovedala, kpt. Kubíček poznamenal: Dokážte, že nie ste a bola som odbavená.”

“Všetky návštevy zo zahraničia chápali ako vyzvedačov. Najviac nepríjemností som mala pre pi. Götlind zo Švédska. Pre ňu mi dali ďalší bod paragrafu - styk so zahraničnou či cudzou mocnosťou. Chudina, keby o tom vedela. Pí. Götlind prišla do ČSSR preto, že u nás bola už ordinácia a vo Švédsku sa viedol o to boj. Ona, ktorá sa zaoberala otázkou žien - farárov od r. 1911 a napísala aj knihu Farárky na celom svete, kde venovala aj mne poldruha strany, chcela vidieť na vlastné oči ako u nás pracujú ženy v kňazskej službe. Práve zo socialistickej krajiny bol to pre ňu závažný argument. Na Slovensko sa nedostala, bola len v Prahe a v Příbrame. Plán jej návštevy schválilo ministerstvo a vedelo aj o tom, že ju budem so Srnkovou i ja sprevádzať. “ (Divné sú cesty Božie)

“Paradoxne sa však návšteva tejto ženy, bojovníčky za ordináciu žien v švédskej luteránskej cirkvi, uskutočnila v roku 1958 so súhlasom československých štátnych a cirkevných orgánov.” (Peter Macho) 

Komunisti na boj proti cirkevným spoločenstvám a Bohu vynakladali veľa energie a tvorivosti. Dôkazom je aj proces s Darinou Bancíkovou. Po prepustení z väzenia, ktoré jej ukázalo realitu o tom, kam môže žena klesnúť, mala problém nájsť si civilnú prácu. Väzenie a psychická záťaž počas vyšetrovania podkopali jej zdravie. Darina bola neskôr rehabilitovaná a 27 rokov pôsobila ako farárka vo Veľkom Lome. Zomrela 30. 7. 1999 v Horných Salibách.
Keďže Darina Bancíková zanechala mnoho poznámok a myšlienok, príbeh jej života je možné vyrozprávať jej vlastnými slovami. Zároveň je tu pohľad zvonka, prostredníctvom historikov, rodinných príslušníkov, spolubratov z radov ECAV. A tiež svetonázor zriadenia v ktorom žila, a ktorý sa ju snažil pokoriť. Darina verila v ženské pokolenie. Preto sa odvážila bojovať za zrovnoprávnenie žien v kňazskej službe, postaviť sa zoči voči hlasom, ktoré tento boj spochybňovali. Zároveň musela ťažko bojovať a dokazovať, že zvládne aj tvrdé podmienky, ktorými ju skúšala jej vlastná cirkev. Neskôr, napriek tomu, že bola väznená za svoje presvedčenie, psychicky týraná, odsúdená, pokorená, zbavená dôstojnosti, možnosti pracovať v tom, za čo tak oddane bojovala, okradnutá o všetko, vrátane domova a viery v ženské pokolenie, dokázala aj toto všetko dôstojne prekonať. Prežila ťažký a komplikovaný život, v ktorom vynaložila veľa úsilia na to, aby dosiahla to, v čo verí.



OD BOSORKY K FARÁRKE

Zuzana Belková

Žena je pre väčšinu náboženstiev problémom. Zrovnoprávnenie postavenia ženy je doteraz nenaplnenou požiadavkou nielen v kresťanstve“, hovorí liberálny teológ Hans Küng, ktorý sleduje aktivity žien od počiatku kresťanstva, cez stredovek a reformáciu až po súčasnosť. Rovnocenné miesto žien v cirkvi obhajuje tvrdením, že ženy boli medzi Kristovými učeníkmi, aj prorokmi, ich postavenie sa však radikálne zmenilo v stredoveku, čo v rôznych formách pretrváva dodnes. Cirkev si na tieto obmedzenia našla rôzne sofistikované vysvetlenia. Z historického hľadiska sa však pre ne podľa Künga, veľmi ťažko hľadá opora. Napriek tomu, budúcnosť vidí vo svetle pozitívneho vývoja. Súčasná cirkev nemá inú možnosť, ako uznať rovnoprávnosť žien. Podľa ekumenickej paradigmy, ktorú Küng vyznáva, sa bude postavenie žien v cirkevnom spoločenstve v nasledujúcom období už iba posilňovať.
Emancipácia ženy zaznamenala v súčasnosti výrazný pokrok najmä v protestantskej, anglikánskej a starokatolíckej cirkvi. Východné pravoslávne cirkvi, ktoré bez akýchkoľvek problémov akceptujú ženatých kňazov, a predovšetkým rímskokatolícka cirkev, však ženu aj naďalej udržiava v nižšom postavení.
Aká je v súčasnosti jej reakcia na otázku svätenia žien a ich miesta v cirkvi, naznačuje sám Pápež Benedikt XVI. vo svojej knihe Svetlo sveta, kde píše: „V Cirkvi patria mnohé veľké a dôležité úlohy ženám, takže o diskriminácii nemôže byť ani reči. To by bolo v prípade, ak by kňazstvo bolo nejaké panovanie, kým ono má byť úplne službou.“

Faktom zostáva, že zmeny v postavení žien v cirkvi v minulosti ani dnes nepriniesol jej vnútorný vývoj v danej problematike, ale prirodzená zmena spoločenského a kultúrneho prostredia. Veď až filozofická revolúcia a z nej vyplývajúca atmosféra rozumnosti spôsobili, že na prelome 17. a 18. storočia konečne zanikol známy bosorácky ošiaľ, taký životaschopný ešte aj ovzduší reformačných zmien.

Takže povedané jasnou rečou: s honom na čarodejnice, s procesmi proti nim a s ich upaľovaním neskoncovala reformácia, ale predovšetkým osvietenstvo. Katolíkom a protestantom tak otvorilo celkom nový svet – novú všeobecnú konšteláciu, novú paradigmu: modernu, ktorá od základov zmenila aj postavenie ženy.“

Devätnáste storočie prinieslo ženám viac slobody. Prvé ženy začali študovať na biblických školách a boli ordinované za kazateľky, ale ozývali sa aj hlasy proti. Na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia sa zrodil fundamentalizmus.  Český teológ Dan Drápal sa vo svojej práci k téme emancipácie žien v cirkvi snaží osvetliť pôvod obmedzovania žien v čase priemyselnej, politickej a filozofickej revolúcie, z ktorých ťažila aj silnejúca ženská emancipácia. „Dnes už málokto vie prečo a ako, a čo to slovo (fundamentalizmus) vtedy vlastne znamenalo“. Bola to doba, kedy cirkev čelila útokom modernistických vied. Liberalizmus bol vnímaný zo strany časti veriacich ako smer, ktorý spochybňuje základné biblické pravdy. Časť teológov sa snažila upozorňovať na to, že tieto pravdy, by nemali byť ohrozené. V tejto nálade vznikli spisy s názvom „The Fundamentals“/základy/, ktoré konkrétne „základné pravdy“ zachytávali. Jedným z princípov, ktoré obhajovali, bola spoľahlivosť, nemennosť a večnosť Písma. A tak, keď sa problematické texty o ženách začali chápať ako absolútne výroky, mnohí začali službu žien v cirkvi vidieť nielen ako prienik cirkvi do sveta, ale aj prienik sveta do cirkvi. Nasledovalo vymedzenie sa voči všetkému, čo nepochádza z Písma a čo prináša súčasnosť. Dôsledkom bolo aj obmedzenie služby žien s odkazom na „zdravé biblické učenie.“

„Žena má v zhromaždení mlčať.“ (1Kor,14,33 - 35)

Na rozbehnutie nového celospoločenského a celocirkevného diskurzu o rovnoprávnosti a partnerstve muža a ženy s ohľadom na rozdielnosť pohlaví bolo treba čakať až do obdobia po druhej svetovej vojne, či dokonca až do 60. a 70. rokov minulého storočia. „Je zrejmé, že odvtedy vyrástla nová generácia žien, ktorá omnoho rozhodnejšie než tá pred ňou nástojí na tom, že život kresťanky a spoločenská emancipácia už nie sú v rozpore“, uvádza Hans Küng, s odkazom na feministickú teológiu ako smerovanie, v ktorom už ženy automaticky neakceptujú mužské teologické koncepty, ale objavujú svoj vlastný skúsenostný svet a začínajú sa stávať subjektmi svojej vlastnej teológie. Teológie, ktorá nerozvíja iba slobodu, z ktorej ako ľudia pochádzame, ale aj slobodu, ku ktorej smerujeme, teda otvorenosť novým úlohám, životným štýlom, spoločenským zmenám a všetkým formám spolupráce. Podľa Künga však cirkev a teológia už prepásli toľko šancí a cirkevné vedenie podporilo tak málo nových tendencií, že ešte aj dnes len málo žien pociťuje novú kresťanskú interpretáciu úlohy ženy v cirkvi a spoločnosti. 

V otázke ekumenického zbližovania je problematika postavenia ženy v cirkvi stále aktívne diskutovanou témou, ktorá rozdeľuje Rímskokatolícku cirkev a protestantské cirkvi aj v súčasnosti. Igor Kišš vo svojej práci Ordinácia žien na pozadí zmien v chápaní prirodzeného zákona v dejinách nepovažuje protestantizmus v tejto otázke za nebiblický a na otázku, prečo si Pavol želal, aby ženy mlčali pri diskusiách v cirkevných zhromaždeniach prvotnej cirkvi, odpovedá: Pavol nadväzoval na kontext tých čias. V Pavlovej dobe si nevedeli predstaviť ženu vo vedúcom postavení v spoločnosti ani v cirkvi. To by narazilo na rozhodný odpor verejnosti. Žiadal však od žien aj iný dobový zvyk, aby mala žena hlavu zahalenú šatkou počas modlitby.  Pavel bol presvedčený, že cirkev musí rešpektovať kultúrny kontext svojej doby. Pre toto nadväzovanie na kontext svojich čias, pokladal apoštol Pavol za nutné povedať: žena nech v zhromaždení mlčí. V dnešnej dobre znie táto požiadavka nevhodne. V jeho židovskom svete, kde aktívnu účasť na bohoslužbách mali predovšetkým muži, to však bolo prirodzené. V Pavlových časoch nemala cirkev šancu presadiť sa, keby ju viedli ženy. Dnes už táto konvencia natoľko neplatí. Dnešok prináša požiadavku, aby sa cirkev prispôsobila novej tradícii v spoločnosti, ktorá predpokladá rovnosť mužov a žien. Konzervatívne kresťanské cirkvi však antické predstavy o ženách, (kedy sa predpokladalo, že žena je menej ako muž), aplikujú aj na súčasnosť s odôvodnením, že majú večnú platnosť. Tak isto sa pokladalo za prirodzené, že otrok na rozdiel od slobodného občana bol zbavený ľudských práv. Národy sa rozdeľovali na vzdelané a barbarské. Antické pochopenie prirodzeného zákona sa však pod vplyvom humanizácie v modernej dobe zmenilo. Aj apoštol Pavol cítil, že staré chápanie nebude trvať večne, keď do vtedajšieho antického sveta z plného hrdla zavolal: Nie je Žid, ani Grék, nie je ani otrok, ani slobodný, nie je ani muž, ani žena, lebo ste všetci jedno, v Kristovi Ježišovi.(Gal 3,28)

Existuje celý rad ďalších argumentov, ktoré naďalej pretrvávajú a sprevádzajú pohľad na ženy v duchovnej službe aj v súčasnosti, a ktoré sa odvolávajú na to, že nejde o problém rovnosti medzi mužom a ženou, čo do ich ľudskej hodnoty. Okrem historického argumentu a množstva praktických dôvodov vyplývajúcich z „prirodzenosti ženy“, je tu však aj protiargumentácia, ktorá ich vyvracia s odvolaním sa na prirodzený progres doby. Vývoj cirkvi pokračuje a budúcnosť by nemala byť zakonzervovaná minulosťou. Postoj samotného Ježiša k ženám, ktorý nedbal na dobové konvencie a vyzdvihoval ich, je symbolom nového prístupu k ženám v histórii.

Ako je to u nás? 

Vyše pol storočia uplynulo odvtedy, ako bola na Slovensku prvý krát ordinovaná absolventka teologického štúdia Darina Bancíková. Tejto udalosti predchádzali dlhé teologické i praktické diskusie. Dnes je v službe Evanjelickej cirkvi na Slovensku viac ako sto žien – farárok. Z dotazníka, ktorý ešte v roku 2007 mapoval ich skúsenosti v tejto pozícii vyplynulo niekoľko faktov, ktoré osvetľujú ich postavenie v cirkvi.
Podľa dotazníka sa väčšina z nich cíti v duchovnej službe akceptovaná, často však najmenej zo strany ordinovaných kolegov – mužov, ktorí im dávajú pocítiť svoju nadradenosť, prejavujú otvorený nesúhlas, alebo ich službu tolerujú ako nelegitímnu. Akceptácia ordinovaných žien neprichádza hneď so vstupom do kňazskej služby, ale až postupne. Žena musí presvedčiť okolie svojim výkonom, a to najmä v prostredí, kde predtým pôsobili ako duchovní iba muži. Nekresťania a neevanjelici vnímajú službu duchovnej s rešpektom. Niekde ženy cítili problémy s akceptáciou zo strany rímskokatolíckych duchovných, inde mali z ich strany pocit prijatia. Niektoré ženy cítili diskrimináciu pri voľbe na uprázdnenú pozíciu, kedy sa uprednostňoval výhradne muž, prípadne pri voľbe brali do úvahy pohlavie kandidáta. Podobne mali pocit, že vo vyšších cirkevných grémiách nie sú ženy dostatočne zastúpené. Uvádzali tiež, že diskrimináciu cítili už počas štúdia na teologickej fakulte. Dotazníka sa zúčastnili aj muži, ktorí sa zhodli v tom, že prínosom žien v kňazskej službe je v prvom rade empatický prístup k ľuďom, schopnosť vcítiť sa, sprostredkovanie „iného pohľadu“ komunite, napríklad na materstvo, rodinu, zjemnenie vzťahov, práca s deťmi, staršími a iné.
Na otázku, v čom vidia samotné ordinované ženy svoj prínos pre cirkev, ženy odpovedali podobne ako muži, že ich prínos spočíva vo vyššej sociálnej inteligencii, čiže empatický, alebo citlivý prístup k ľuďom, ktorý prispieva k budovaniu hlbších a autentických vzťahov a komplexnejšiemu pohľadu na život. Ako svoj ženský vklad napríklad uviedli aj kreativitu, flexibilitu a schopnosť zamerať sa na detail.

Vlastnými slovami

Sidónia Horňanová, kandidátka na generálneho biskupa ECAV na Slovensku, pôsobí viac ako 20 rokov v cirkevnom zbore Modra – Kráľová, kde spolu s s dobrovoľníkmi, členmi zboru,  v roku 2013 dobudovali pietne miesto „Zelený les“ na pamiatku obetí holokaustu – prvého pamätníka tohto charakteru na Slovensku. Hovorí z vlastnej skúsenosti, získanej za roky v duchovnej službe. 
„Služba ordinovaných žien po boku ordinovaných mužov má svoje opodstatnenie a význam: Nie však v zmysle súperenia, kto je lepší. Nemá ísť o to, aby ženy napodobňovali mužov v ich výkonoch, či aby muži dokazovali ženám prevahu. To by znamenalo len ďalej prehlbovať a upevňovať zažité rodové stereotypy. V cirkvi treba odbúravať predsudok, že materstvo ordinovanej ženy ju znevýhodňuje v kňazskej službe oproti mužom, prípadne slobodným ženám, lebo tento názor má negatívny dopad na postoj k deťom a rodine. Každý – muž a žena má slúžiť v cirkvi svojimi vlastnými darmi v zmysle komplementarity, vzájomného dopĺňania sa a partnerstva. Ozajstná veľkosť nespočíva v dokazovaní moci a sily, ale v láskavom prijímaní a v poníženej obetavej službe lásky podľa Kristovho vzoru.“

Anna Polcková - Teológiu študovala v Bratislave a v Erlangene v Nemecku. Pôsobí ako predsedajúca evanjelická farárka v Cirkevnom zbore Evanjelickej cirkvi a. v. v Bratislave, je v ňom prvou zvolenou farárkou. Dlhé roky sa venovala ťažko chorým a starým ľuďom. Mimoriadne obľúbená sa stala aj u mládeže, ku ktorej sa dostala, keď na Evanjelickom gymnáziu učila náboženstvo. Verejnosť oslovuje svojimi zamysleniami v novinách.
„Veľmi ťažko sa rozhodujem, dlho zvažujem všetky za a proti. Som na seba prísna, perfekcionistka, prvorodená, kým dám von myšlienku, je to pôrod. Bolí a dlho trvá. Kázeň tvorím aj desať hodín, niekoľkokrát sa k napísanému vrátim. Keď si čítam, čo som kázala pred desiatimi rokmi, rozmýšľam, ako to vôbec mohol niekto počúvať. Viem, že predstupujem pred ľudí vzdelaných, rozhľadených, schopných, vnímam ich očakávania a nároky. To mi napriek dobrým spätným väzbám zabraňuje namýšľať si niečo. Nikdy si nehoviem v pocite, že som úžasná.“
„Farár/farárka by mal/a mať schopnosť empatie. Úctu ku každému človeku. Odvahu byť autentickým. Pozorovať, pýtať sa, čo ľudí teší a čím sa trápia, mať k nim lásku. Veľkorysosť. Pokoru ustáť, že neviem riešiť ťažké životné dilemy, nemám odpoveď na každú otázku. Schopnosť učiť sa, študovať. Kritické myslenie. Ochotu vnímať teológiu ako vedu. Pokoru vidieť, čo sa deje „za plotom“ (inde, nielen v mojom bezprostrednom okolí).“

„Ženy by mali mať svoje miesto v kňazskej službe aj preto, že väčšina veriacich sú ženy. Sú témy, s ktorými sa ženy ťažko zverujú mužom. Sú však ženy, ktoré sú „odstrihnuté“ od svojich emócií, a na druhej strane veľmi empatickí muži. Takže nejde o džender, ale o to, či sa človek hodí na kňazskú službu.“

„Vysoký spoločenský status, a teda aj vplyv na ľudí, aký mali kňazi v minulosti, dnes, samozrejme, nemajú. A je to tak dobre. Pokiaľ je farár prirodzenou autoritou, teda ak sa vie ľuďom priblížiť, vie ich sprevádzať, dokáže inšpirujúco osloviť, vtedy ľudí ovplyvní. Vyhľadávajú ho a dôverujú mu. Pokiaľ však vo svojej službe nebude reflektovať aktuálne problémy jednotlivcov, cirkvi či spoločnosti alebo bude niečo iné hovoriť a iné žiť, stane sa nedôveryhodným.“

„Vychádzam z toho, že biblické texty boli písané v dobe, ktorá mala určitú úroveň poznania a kultúry. Etické normy, vymedzenie toho, čo je dobré a čo zlé, nevidím ako to, čo bolo dané definitívne, raz a navždy. Nová zmluva obsahuje napríklad usmernenia pre otrokov a pánov (otroci majú vo všetkom poslúchať telesných pánov), mužov a ženy (žena má byť poslušná mužovi, v zhromaždení má mlčať), ktoré mali význam v danom čase. Dnes sú však prekonané.“

„Sme a vždy budeme vystavení náročnému procesu skúmania, hľadania, vývoju. My kresťania by sme v tomto procese nemali klásť odpor, ale v duchu prikázania lásky spolupracovať na tom, aby mohol mať prístup k dôstojnému životu každý človek.“

Viktorie Marie Kopecká - farárka Cirkvi československej husitskej, psychoterapeutka a krízová interventka. Za ekumenickú činnosť bola pápežom Františkom vyznamenaná pamätnou medailou. Koncom roka 2018 sa ako jediná vysvätená žena – duchovná, zúčastnila biskupskej synody vo Vatikáne. Bloguje o živote farárky dnešnej doby:

„Farářka vs. Svět
Zkušení kolegové tvrdí, že si člověk zvykne. Tak ano,  člověk si zvykne, ale svět se pořád diví.

U lékaře.
Sestřička v ordinaci: A mohla byste pozítří přijít na kontrolu?
Já: Ne, to já nemůžu, já mám od deseti pohřeb.
Sestřička kouká. Kouká dlouho.

V kavárně poblíž Staroměstského náměstí.
Já: Prosím, přineste mi rychle účet, já jsem zapomněla, že mám za hodinu svatbu.
Servírka: No, když myslíte.

V tramvaji.
Telefon zvoní tak vlezlým způsobem, že podlehnu a hovor přijímám.
Ozve se (lidský) hlas: Sestro Martino, kdo bude sloužit tu slavnostní bohoslužbu?
Já: V neděli? Budou tam naši biskupové, hraje bratr profesor, přijdou duchovní z ekumény...
(A najednou všechny hlavy směrem ke mně, jako kdybych právě vyjmenovala členy hvězdné flotily Aštara Šerana.)

U kadeřníka.
Já: Jdu na stříhání.
Slečna za recepcí: Jistě. Dáte si zatím kávu?
Já: Ne, děkuji.
Za chvilku přichází kadeřník: Názdáááár, velebnosti!

Nad barevnými botami.
Já: Ach, ty jsou krásné.
Prodavačka: Už máme poslední pár.
Já: Když já bych je nemohla mít k taláru a možná, že by mi v nich byla na bohoslužbách zima. No, nevadí, budu je nosit... v civilu.

A pak aby byl člověk pořád ještě trochu normální...“

Zdroje:
KÜNG,H. Žena v kresťanstve. 1.vyd. Bratislava: Premedia 2014. 148 s. ISBN 978-80-8159-102-0.
DRÁPAL,D. Emancipace žen v církvi?. 1.vyd. Praha : Návrat domů 2003. 117 s. ISBN 80-7255-084-5.
HORŇANOVÁ,S., KIŠŠ,I. Ordinácia žien za farárky v Cirkvi. 1.vyd. ŽILINA: EDIS 2008. 275 s. ISBN 978-80-8070-934-1
MATLÁKOVÁ,H., PIGULA, J. O ženách v Cirkvi. 1.vyd. Bratislava: DON BOSCO 2018. 42 s. ISBN 978-80-8074-425-0 

https://www.tyzden.sk/lifestyle/15393/anna-polckov-nie-som-ticho/ (13. apríl 2014)
https://dennikn.sk/1452758/evanjelicka-fararka-polckova-krestania-by-nemali-klast-odpor-vyvoju/?ref=in (28. apríl 2019)
https://www.denikfararky.cz/l/fararka-vs-svet/ (30. január 2018)


Poznámky:
1. KÜNG,H.: Žena v kresťanstve, 2014, s. 9
2. MATLÁKOVÁ, H., PIGULA, J.: O ženách v Cirkvi, 2018, s. 31
3. KÜNG,H.: Žena v kresťanstve, 2014, s. 96
4. DRÁPAL, D.: Emancipace žen v církvi?, 2003, s. 76
5. DRÁPAL, D.: Emancipace žen v církvi?, 2003, s. 76
6. KÜNG, H.: Žena v kresťanstve, 2014, s. 116
7. KIŠŠ, I.: Ordinácia žien za farárky v Cirkvi, 2008, s. 47
8. BATKA, Ľ.: Ordinácia žien za farárky v Cirkvi, 2008, s. 22
9. HORŇANOVÁ, S.: Ordinácia žien za farárky v Cirkvi, 2008, s. 164
10. HORŇANOVÁ, S.: Ordinácia žien za farárky v Cirkvi, 2008, s. 177
11. POLCKOVÁ, A.: Nie som ticho, týždeň., 2014
12. POLCKOVÁ, A.: Kresťania by nemali klásť odpor vývoju, Denník N, 2019
13. KOPECKÁ V.,M. Farářka vs. svět, Deník farářky, 2018


VLASTNÝMI SLOVAMI


Z kníh Divné sú cesty Božie a Prebytočný človek 
autentické zápisky Dariny Bancíkovej

Detstvo nemanželského dieťaťa v rodine farára
​“Svetlo sveta som uzrela dňa 31. decembra 1922, v nedeľu večer o 6-tej, na ev. a v. fare v Kokave nad Rimavicou, kde bol môj starý otec ev. farárom. Tu som strávila prvé roky svojho života, pretože rodinná tragédia mi znemožnila stráviť svoj život v rodinnom kruhu. Na svoj životný lós som si však nikdy nesťažovala a ďakovala som Pánu Bohu za drahé dary a obrodenia, ktorými ma obdaril a ktoré mi vynahradili to, čo mi bolo dopriate, najmä však vzácny dar – svoju skvelú matku.”

​“Tieto spomienky začala som písať pod vplyvom, priam nátlakom mnohých známych, ktorí argumentovali, že mnohé veci zabudnem, prípadne zomriem, treba ich zaznačiť.  Pri domácich prácach myslela som na určitý prežitý úsek, robila som si poznámky a cez sobotu a nedeľu som to naklepala. Ponáhľala som sa. Spomínanie vyvolávalo vo mne pocity, ktoré neviem opísať.  Celé hodiny som v kostole prekľačala na kolenách v modlitbách. Ako vždy, pomoc Zhora prišla, nevystala. Pokoj zavládol v mojom vnútri. Poznámky som dobre uložila - človek musel vždy s tým počítať, že si ŠtB naňho spomenie.”  

Postavenie “nezákonitého” dieťaťa v rodine významného evanjelického farára(tak sa označovali v evanjelických štatistikách ešte v roku 1944) nebolo jednoduché. Darina aj na toto obdobie spomína v knihe Prebytočný človek. Jej názov odkazuje na pocity dieťaťa, ktoré žije v tom, že sa nemalo narodiť.
​“Bola som neposedná, prudká, smelá, výbojná. Mnohí ma napomínali. Uvedomovala som si, že v napomínaní mňa je viac prísnosti, menej láskavosti ako voči ostatným. Nepamätajú si ako ma zrážali k zemi. Keď som začala chápať, že všetko tkvie v mojom nelegitímnom pôvode, začala som mať pocit prebytočnosti, pocit menejcennosti, ktorý som navonok premáhala smelosťou, výbojnosťou, možno nie raz vhodnou, aby nevideli, že tým trpím. Mala som aj sklony chlapčenské. Hrávala som futbal s chlapcami a vždy som sa postavila na obranu dievčat, nejedného chlapca som nabila. Ak som ho nemohla nabiť, vyšticovala som ho."

​“Pán Boh mi dal do vena dva vzácne dary: veselého ducha, ktorý mi pomáhal prehrýzať sa všetkými trpkosťami života, a nadanie, ktoré mi umožňovalo nielen ľahko sa učiť, ale ešte aj iných učiť. Od IV. tr. Gymnázia až po maturitu som si zarábala na štúdium dávaním privátnych hodín z matematiky a latinskej gramatiky. Teta - krstná mama menila dosť často bydlisko kvôli strýcovmu zamestnaniu a tak sme ho menili i ja s mamičkou. “

​“Dva mesiace pred maturitou zomrela krstná mama, Izabella Riečanová. Jej smrť so mnou veľmi otriasla a tak upozornenie strýca Riečana na oznam, že i ženy môžu študovať na Evanj. Bohosloveckej fakulte, bolo pre mňa, ako keď jasné slnko zasvieti do hustej tmy.”

Štúdium Teológie
​“V zimnom semestri 1941 som sa zapísala na túto fakultu ako jediná žena. Na radu p. prof. Jamnického zapísala som sa zároveň i na Filozofickú fakultu a to na latinčinu a filozofiu. Na prednáškach som tedy bola od rána do večera. Termíny skúšok kolidovali, s vypätím síl by som bola nejako i tie skúšky urobila, ale necítila som sa tam „doma“ a tešila som sa, že získaný čas môžem venovať štúdiu ženských postáv, najmä biblických.” 

“Raz...Jamnický v pastorálke chcel chlapcom vysvetliť nejakú háklivú pastorálnu záležitosť. Odmlčal sa, zafunel do fúzov a potom povedal: “Darina za dvere!” Chlapci si mysleli, že som počúvala za dverami. Predovšetkým som sa hanbila takého niečoho dopustiť. Využila som čas a odbehla na WC, lebo do chlapčenského by som nevošla za nič na svete. Za 0,50 Kčs do verejného, pred Baťu.”

1944 SNP
“V Banskej Bystrici sme bývali na Malinovského 16 na poschodí: strýc Jozef Riečan, vdovec, 44 – ročný, ktorý vzal na seba všetku zodpovednosť, i staral sa o zásobovanie, moja matka, jeho švagriná, Mária Bancíková, 58-ročná a ja, jej dcéra, Darina Bancíková, 22 – ročná, študentka posledného ročníka Evanjelickej bohosloveckej fakulty v Bratislave. My dve sme mali na starosti všetku starostlivosť o tých, ktorí trvalo alebo občas boli v našej domácnosti cez SNP."

“...Zanedlho Ing Beseda priviedol Ing Dobrovodského s manželkou Grétou, pôvodom Dánkou, ktorí mali zvláštne poslanie v  partizánskej skupine vtedy kpt Kvitinského.  Dobrovodská robila niečo ako kontrašpionáž. ...Popri nich denne prichádzali rôzni  známi, ktorí utiekli na územie SNP. Denne bolo pri stole u nás 20 ľudí. Nocovalo až 15 ľudí. Pritom sme pomáhali ako sa dalo a bolo potrebné, podľa inštrukcií Červeného kríža. Keď sa blížilo obsadenie Bystrice, všetci, u nás ubytovaní odišli do hôr. Chcela som ísť aj ja s Dobrovodskovcami. Ing Dobrovodský prehlásil. Popka nepatrí do hôr. Popku po vojne vezmeme do Moskvy.  
..Čúz nechal u nás tri veľké albumy fotografií.  On fotografoval všetko, čo sa dialo na letisku Na troch duboch a zo všetkého si urobil fotku aj pre seba. Ján Štrba mi odovzdal knihu, prinesenú zo ZSSR s tým, že je to vzácna kniha, aby som ju zachránila. Spomenul, že ak ju u nás nájdu, tak nás obesia. V tom prípade môžem knihu zničiť, to by však už bolo neskoro. Po vojne obaja prišli si pre albumy i knihu bez slova vďaky za riskovanie života. Dobrovodský zahynul v boji pri Svätojánskej doline. Jeho manželku chytili a pravdepodobne popravili v Kremničke. Ing Beseda bol prvým predsedom ONV v Banskej Štiavnici. Keď autom viezol do svojho okresu prvé naše peniaze z Košíc, stavil sa u nás na dva dni. Peniaze: jeden balík 10 miliónov v tisíckach, druhý 5 miliónov v päťstovkách dal mne do opatery počas svojho pobytu v Bystrici.” 

(Spomienky pre pamätník SNP)

Ordinácia
“Po príchode do Mikuláša som si uvedomila a vlastne mi to mnohorakým spôsobom zdôraznili, že ako sa osvedčím, podľa toho sa vyvinie ženská otázka v cirkvi. To ma zaväzovalo. Až do úspešného zloženia profesorskej skúšky do omrzenia a neraz do zúfania mi pripomínali jednu moju neúspešnú predchodkyňu spred štrnástich rokov.” /Išlo o narážky na Margitu Kičiňovú, prvú absolventku teológie na Slovensku, ktorá sa usilovala presadiť ako katechétka./ 
“Medzičasom som sa však tak zahrúžila do práce, spojenej s vybojovaním ordinácie žien, že som sa vzdala tejto lákavej ponuky, ktorou by sa bola uskutočnila moja túžba vedecky pracovať. V presvedčení, že by som tým práve ja zabrzdila alebo prekazila započatý boj o ordináceiu žien.” /O ponuke učiť na Teologickej fakulte/
“Veľkým a významným dňom v mojom živote, nezabudnuteľným svojím nezmazateľným dojmom, bola moja ordinácia za kňaza našej ev.a.v. cirkvi a to v Tisovci dňa 15. júla 1951 dôst. p. biskupom Dr. Vladimírom Pavlom Čobrdom spolu s 8 bratmi. Kázala som vtedy na text Ž 40,12-12. “

Zatknutie, vyšetrovanie, väznenie
“Deň 13. február 1962 stal sa pre mňa dňom, ktorý hlboko zasiahol do môjho života, dňom na ktorý nemožno zabudnúť.” 
“7. januára zomrela sesternica Mária. Ani po mamičkinej smrti necítila som sa ako človek tak osamotená ako tedy. Cez polročné prázdniny mala som u seba  Drienove jej dcéru Ľudmilu. Ráno som vstala asi o ôsmej a kým sa Ľudmila obliekala v izbe, pripravila som raňajky a začala som jesť. V tom sa otvorili kuchynské dvere a vošli 4 páni. Asi v predtuche niečoho nepríjemného, úplne som stuhla. Kpt. Kubíček mi oznámil, že som v podozrení, že ukrývam tajné protištátne spisy, žiadajú ma, aby som ich vydala. Prokurátor nariaďuje prehliadku bytu. Okamžite zavreli dvere na fare a rozliezli sa po nej. Ja som všetko brala celkom naľahko, necítila som sa vinnou. Mrzelo ma, že je všade zima, ba dokonca som zakúrila ešte aj v druhej izbe.” 

“Po chvíli prišiel predseda JRD Šebeň v zastúpení MNV. Po celú dobu čítal Winnetoua, ktorého našiel na písacom stolíku. Pri prehliadke všetko prezerali, veď trvala od 9-tej do 14-tej.  Po prehliadke mi oznámili, že pôjdem s nimi, že na druhý deň sa vrátim. Ľudmila sa musela rýchlo pobaliť, šla aj ona. Šebeňa poverili, aby sa postaral o sliepky. Keď sme opúšťali Drienovo na aute, to bol pocit, ktorý sa nedá opísať.  Pochopila som, že sa nevrátim. Nevedela som však rozumom pochopiť, preťo mňa zaisťujú. “

Spis z Ústavu pamäti národa obsahuje záznamy z vyšetrovania, Darinine výpovede, výpovede ľudí, ktorí s ňou prichádzali do styku na oficiálnych miestach (predseda JRD v zastúpení MNV, riaditeľ školy, výpoveď farára Dunajčíka, ktorý údajne pod nátlakom vypovedal proti Darine, Darinine identifikačné fotky z väzenia, zabavené písomnosti, korešpodencia a iné. Z príkazu na vykonanie domovej prehliadky: “Je dôvodné podozrenie, že vo svojom byte a na pracovisku ukrýva dôležité veci pre trestné konanie.” Zoznam dobrovoľne vydaných/odňatých vecí: 23 kusov poznámkové zošity a vreckové kalendáriky Bancíkovej...

Vyšetrovanie
Z vyšetrovacieho spisu:
Generální prokurátor rozhodl v trestní věci voči obviněným:
Ottovi Víznerovi
Darině Bancíkové
Juraji Struhárikovi 
Vladimíru Čobrdovi
Fedorovi Ruppeltovi
Proti shora menovaným zahájil vyšetrovatel krajské správy ministerstva vnitra v Banské Bystrici vyšetrování pro podezření z trestného činu podvracení republiky ...

“Potom ma zaviezli do väznice. Zdalo sa mi, že snívam. Iste som aj vyzerala celkom vyjavená. Odviedli ma do cely č.2., kde som videla stáť dve ženy. Nechala som tam deky a hneď ma viedli na poschodie, kde boli vyšetrovačky. Netušila som, že veľa razy pôjdem tými schodmi a že hore strávim desiatky hodín, ktoré sa mohli počítať na stovky.”

“Nebili ma, ale v spôsobe ich zachádzania sa vyskytli štyri momenty: urážky, ponižovanie, hrozby, vyvolávanie strachu. Uvedomovala som si však, že raz to nevydržím a či im dopriať radosť z víťazstva. V jedno ráno, keď zase prišli piati a klepica, pred započatím výsluchu som povedala náčelníkovi celkom pokojne: Pán náčelník, dajte mi podpísať, všetko vám podpíšem, i to, že ste so mnou nič nerobili. A usmrťte ma. Len aby sme vám už dali pokoj? - spýtal sa. - Áno - odpovedala som. - Na to dal všetkým pokyn odísť, v ten deň nevyšetrovali ani oni ani môj vyšetrovateľ a odvtedy to bolo znesiteľnejšie. Priznám si, že som mala aj strach, iste aj od toho i od napätia tak sa mi svalstvo triaslo, že sa triasli na mne tie veľké tepláky. Ducha mi však nezlomili. Neraz mi až zuby cvakali, ale svoje som si povedala. Prečo sme boli proti štátu, hoci sme kritizovali vedenie cirkvi a nie štát? Vysvetlili mi to: nové vedenie cirkvi ma dôveru štátu. Keď tedy ich kritizujeme, keď sa proti nim staviame, kritizujeme štát, staviame sa proti nim. V tom bol hlavný kameň úrazu. “

“Dňa 19. apríla som dostala prvý dopis z Drienova a to z MNV. Oznámili mi, že prišiel nový farár, potrebuje sa ubytovať. Vtedy mi prišlo hrozne ľúto. Nie preto, že prišiel nový farár, ale uvedomila som si, že som na ulici, keď sa domov vrátim. Mojim domovom bola fara na Drienove. Bola som presvedčená„ že na Drienovo nebude chcieť ísť nikto a veci mi ostanú na pokoji. Na šťastie sa v tomto ohľade br. f. Lajtoš zachoval veľmi pekne. Veci ostali na pokoji. Z MNV mi už predtým mala prísť odpoveď na môj dopis, ale nedostali môj dopis. Zvláštne, že ostatní aj dopisy dostávali, ba aj balíky, i návštevy a ja nič. Nedostala som ani Belkov dopis.“

Správa z MNV v Drienove: "Darina Bancíková sa v tunajšej obci počas jej pobytu chovala slušne, navštevovala všetky kultúrne podujatia, verejné slávnosti a iné verejné schôdzky. Zároveň bola členkou ČS-ČK, v tejto organizácii si povinnosti vykonávala. Medzi občanmi sa nechovala povýšenecky(...) Občianske povinnosti si plnila dobre. Dane platila vždy v zákonnej lehote a načas, v správnej výške. Povinnosti vyplývajúce z jej duchovnej funkcie si plnilo velmo oduševnele, zato však v žiadnom prípade sa nedopustila, aby v sezónnych prácach bola konala služby božie bez súhlasu tunajšieho MNV  a ZO – KSČ. Tieto vždy vykonávala len vo večerných hodinách po pracovnom čase. Voči pokrokovému duchovenstvu nezaujímala najlepší postoj, pretože sa prísne pridŕžala kňazských povinností. Ako farárka medzi občanmi cirkevníkmi požívala dobrú povesť. O menovanej vieme len toľko, že veľmi často cestúvala, i napriek tomu, že bola nemocná, čo bolo i vidieť na nej. Kde všetko cestúvala, o tom nevieme, boli sme v domnení, že za lekármi, pretože jej stav bol zlý." Pavel Šebeň, predseda

Zápis z prvého výsluchu: „K veci chcem dodať ešte toľko, že som si nikdy neuvedomovala pri tejto činnosti, že  vo svojej náboženskej horlivosti zájdem tak ďaleko, že by som konala v rozpore so zákonom.“

Darina sa okrem náročnej situácie vo vyšetrovacej väzbe vyrovnávala aj so svedectvami niektorých jej známych. Svedčil proti nej napríklad Michal Dunajčík – evanjelický farár, ktorý pôsobil v Topoľčanoch. Úryvok z výpovede farára Dunajčíka zo spisu ÚPN: “Bancíková mi dávala rôzne písomné materiály, ktoré svojim obsahom boli zamerané proti marx – leninskej ideológii, proti kultúrnej revolúcii a niektoré proti štátnemu zriadeniu ČSSR. (...)poslala mi Bibliu pre veriacich a neveriacich, čo bola práca zameraná proti obsahu knihy Jaroslavkého, ostro zameraná proti marxisticko – leninskej ideoógii a možno povedať aj proti socialistickým štátom.”

“Na druhý deň, 20. apríla, mi čítali výpoveď Milana Dunajčíka 15). Mňa sa nedotkla poznámka na začiatku, že ma pozná ako reakčne zmýšľajúcu. To každému vedeli tak vbiť do hlavy, že to hovoril naspamäť, ale na konci poznámka, ako keby som mu bola svoje pomôcky natískala. Neskôr mi vysvetlil, že aký nátlak naňho robili a že popísali, čo nepovedal. Chcel potom o tom napísať aj na Najvyšší súd, ale nebolo treba.” 
“Neskôr  za mnou (...) “prišiel Milan Dunajčík, nešťastný pre svoju svedeckú výpoveď. Všetko sme si vyjasnili. “

“Vyšetrujúci prečítal mi, dal mi prečítať niektoré Jurášove výroky. Podpísal to, ale tam boli také veci, že som bola priam zhrozená a povedala som, že takého Juráša som nepoznala. Poznamenal, že v mnohom si budem musieť zmeniť mienku o Jurášovi.“ (Jozef Juráš, evanjelický a.v. farár, prenasledovaný a väznený najprv fašistami, neskôr komunistickým režimom.)

“Dozvedela som sa, že citát Hospodin je môj pastier mal byť znelka tajnej vysielačky. Farári v rôznych krúžkoch – to bola opora pre budúce povstanie proti komunizmu. Bol tam Jurášov výrok: Keby bolo treba povstať proti komunizmu so zbraňou v ruke, hotový je to v tú chvíľu urobiť. Juráša som poznala ako človeka, ktorý bol proti vojne. Ináč na súde už hovoril tak, ako som ho poznala.”

“Raz robil úvod k tomu jeden Čech. Najprv pohovoril kadečo nesúvislého a potom zakončil: Keby ste dostali pár faciek ako Juráš pred deviatimi rokmi, tak by sa to z vás sypalo. Poznamenala som: Juráš tvrdil, že ho nebili a ja nemám prečo klamať. 

Podľa historika Róberta Letza z Univerzity Komenského režim vo vzťahu k evanjelickej cirkvi dokončil v roku 1962 to, čo pripravoval o desať rokov skôr. A zároveň akoby chcel tým dokázať svoju „spravodlivosť“ v rozdávaní úderov proti cirkvám. Napríklad Juráša mali vyšetrovatelia ŠtB na výsluchoch už vo februári 1953. Kruto ho vypočúvali, aby získali od neho priznanie o špionážnom spojení s USA. Ešte v roku 1947 bol totiž Juráš na pozvanie Národnej luteránskej rady na šesťmesačnom študijnom pobyte v Spojených štátoch. A eštebáci mali zrejme fixnú ideu, že luteránsky zväz je predĺženou rukou CIA… „Keď som znovu odmietol podpísať pripravený protokol, dostal som päsťou do tváre, od steny som, pravda, utŕžil druhý úder,“ spomínal po rokoch. „Pokračovali, kým som nepadol na dlážku v bezvedomí po údere pažbou pištole. Prebral som sa, keď som pocítil bolesti v nohách a na hlave.“ Juráša prepustili po sedemmesačnej väzbe vychudnutého na kosť a s ťažkými následkami mučenia na nohách. Lekári ho potom dávali dohromady deväť mesiacov… Podľa zistení N.Kmeťa, v pozadí tohto vyšetrovania boli aj napäté vzťahy medzi starým a novým, režimom dosadeným, vedením evanjelickej cirkvi. „Predstavitelia režimu sa domnievali, že cez J.Juráša oslabia vplyv biskupa Čobrdu,“ upozorňuje Kmeť. "Cieľom vyšetrovania bolo získať jeho svedectvá proti starému vedeniu cirkvi. V správe vedenia ÚVKSS o evanjelickej cirkvi sa totiž už v októbri 1952 uvádzalo: „Provokácie Čobrdové organizuje a zabezpečuje farár Juráš, ktorého treba pre výstrahu na základe materiálu, ktorý má ŠtB, izolovať. Okrem Juráša treba zakročiť proti ďalším kňazom, najmä tým, ktorí zneužívajú svoje postavenie na štvavé a ohováračské reči proti opatreniam štátu.“

“Dni plynuli v očakávaní. Keď som nebola na vyšetrovačke, čítala som. Prečítala som v Bystrici 71 kníh, také knihy, ktoré by som nebola von nikdy čítala – bola by som na ne ľutovala čas. Keď som bola sama, cez deň som prečítala aj vyše 300 strán. “

“Dostali sme na celu mladistvú. Oddielový ju púšťal slovami: Sú tu slušné ženy, tak sa správajte podľa nich. V duchu som sa usmiala, že ma trestajú pre vplyv na mládež a teraz vo väzení mám na ňu vplývať. Trestaná bola prekradnutie peňaženiek. Mala šestnásť preč a už mala syna. Taká bola skúsená a toľko toho vedela, že my dve pí. Ky. a ja s podopretou  bradou sme ju počúvali. My sme také veci nevedeli, čo toto mláďa.” 

“Samota mi nebola na škodu. Predovšetkým mohla som sa dokonale vhrúžiť do modlitby. Nielen na mori, ale aj vo väzení človek sa vie tak modliť ako nikde a nikdy. A tam aj pocíti, čo je to sila modlitby. “

Súd
“Spomenula som, aké ťažkosti som mala ako žena v kňazskej službe. Nielen že som výborne skončila štúdiá a nemohla som sa hneď dostať do kňazskej služby, ale trojnásobné útoky sa na mňa zosypali: jedni v tom videli politiku, iní videli vo mne reakcionárku, tretí zase zásadne boli proti žene v kňazskej službe. Bola som vedená a vychovávaná počas štúdia, že sa venujem práci s mládežou. Pracovala som v krúžkoch, ktoré boli povolené a ktorú prácu mi nariaďovala aj Cirk. ústava. Musela som byť v práci zvlášť horlivá. Svojou horlivosťou v práci dopomohla som k ordinácii žien.”

“Slovo som mala posledná. Hovorila som stručne. Bola som hotová asi za 5 minút: Je nepopierateľnou skutočnosťou, že svoje povinnosti vykonávala som s veľkou horlivosťou. Vyplývalo to z môjho náboženského cítenia a viery, ako aj zo snahy dokázať, že žena dokáže pracovať v cirkvi ako muž. A hoci mi prišlo preniesť veľa trpkosti, ťažkostí, sebazapierania a odriekania, konala som v povedomí zodpovednosti za iné, že ako ja pracujem, tak budú posudzovať aj ostatné. Z toho hľadiska chápala som aj písomný styk s pí. Götlind. Pochádzala som z veľmi slabých sociálnych pomerov. Na gymnáziu som študovala dávaním privát, na vysokej škole s podporou cirkvi, za čo som sa zaviazala, že 10 rokov budem pracovať v cirkvi alebo všetko vrátim. Pri vykonávaní mojich prác zostávala som na pôde CÚ a svojej ordinačnej prísahy, nikdy som neprekročila príkazy svojej nadriadenej vrchnosti. Až do zaistenia nikto ma nikdy nekritizoval, ale naopak, bola som vždy chválená, vyzdvihovaná. Nečakala som politický zvrat pomerov, bola som však presvedčená, že cirkev má svoje poslanie i v socialistickom zriadení. Áno, túžila som o väčšej možnosti práce, ako tomu bolo do r. 1948. Zameraním svojej práce chcela som vychovávať ľudí statočných, čestných, pracovitých, vysoko mravných a bola som presvedčená, že nič lepšie nemôžem vykonať i pre štát. “

“Vo vyšetrovacej väzbe som bola v Banskej Bystrici 25 týždňov, 2 týždne na Pankráci v Prahe, kde nás eskortovali po Krajskom súde, ktorý bol v Banskej Bystrici 16.-18. júla 1962, na ktorom ma odsúdili na 14 mesiacov väzenia a 5 rokov zákazu činnosti. Z väzenia nás advokáti žiadali prepustiť, z Pankráca nás pustili 21. augusta 1962. Musela som sa zdržiavať na Drienove, kde už bol farárom Jozef Lajtoš, ale keď sa dalo, odchádzala som k rodine a známym, ktorí sa ma nebáli. Najvyšší súd zasadal v Prahe 13. a 15. decembra 1962, ktorý ma odsúdil na rok väzenia a 5 rokov zákazu činnosti. Vo vyšetrovacej väzbe som strávila 190 dní, za čo som zaplatila 3.800,-. 

Prepustenie z vyšetrovacej väzby
“Pankrác je obrovská stavba, človek by sa tam nevyznal, ani v labyrinte. Väzenka, ktorá mi dávala šaty, prezradila, že brali aj tri mužské civily. Stretli sme sa na jednej chodbe, všetci štyria v civile a prvý raz sme mohli spolu hovoriť. Nikto nám nič nepovedal. Dali nám prečítať jedno prehlásenie, že budeme mlčať o tom, čo sme prežili vo väzení, nič sme však nepodpisovali. Odovzdali nám šperky, peniaze, legitimácie. Viedli nás ešte niekoľkými bránami, všade sme museli uvádzať meno, odovzdávať k nahliadnutiu listinu, ktorú sme mali odovzdať VB. Konečne prišli sme k veľkej drevenej bráne, kde vojak na stráži nám povedal: Ak idete na stanicu, tak číslom 13. Ja som zvolala: A to sme už von?, čomu sa mi dodnes smejú kolegovia. Boli sme von. Zvláštny pocit, neopísateľný zážitok. My sme nevedeli čo sa s nami robí. Ja som niesla na ruke kožuch, čo vyvolalo v očiach akýchsi šarvancov výsmešný smiech. “
“Keď sa ma vo väzení spytovali väzenky, čo potom budem robiť, keď nesmiem byť farárkou, každej som povedala: Keď sa Pán Boh stará aj o vrabce na streche, postará sa aj o Darinu Bancíkovú.”
“Vo väzení som si uvedomovala, koľko výdavkov ma čaká. Spoliehala som sa na svoje naturálie: víno, slivovicu, klobásy, zaváračky, ktoré som chcela popredať. Nikdy som nelipla na hmotných veciach, veď vždy som v živote musela o ne veľmi bojovať, vždy som žila skôr v nedostatku, ako v dostatku, ale snáď preto, že som v ich predaji videla pre seba finančnú záchranu, a hoci som bola pripravená na stratu svojich vecí, predsa len nikdy som tak žalostne neplakala, ako večer v posteli, prvú noc na Drienove. “

“Cez jednu prestávku na pojednávaní – súde v Banskej Bystrici prišiel ku mne obhajca so slovami: Nemyslel som si, že jedna evanjelická farárka je tak chudobná ako vy. Z čoho zaplatíme advokátske trovy? Spomenula som mu, že mám nejaké naturálie (sliepky, klobásy, zaváračky atď.), tie predám. Na vkladnej knižke som nemala ani korunu, v hotovosti, ktorú som si mohla vziať do väzenia, som mala pár korún. Obhajca však vykonal, že ma ako úplne nemajetnú oslobodili od všetkých súdnych trov. Cirkevníci sa neskôr hanbili za to, že mi potrovili veci. Robili to pod vplyvom ŠtB, ktorá tvrdila, že všetko prepadne v prospech štátu. “

“Po návrate som sa dozvedela, že ŠtB často chodievala na Drienovo. Raz aj kopali na povale, hľadali vysielačku, o čom som nič nevedela. Poriadne sa zamazali a pri umývaní, vraj, na mňa nadávali. “
“Voľakto odstránil kocúra, ktorého som opatrovala po p. f. Zgúthovi a v noci na 23.9. aj psa Zahraja, ktorého som si priviezla zo Salíb .“
“Keď som musela byť na Drienove, snažila som sa byť čo najmenej na fare. Keď som mohla, šla som pomôcť ľuďom, čo priam zemiaky zbierať. P. kurátorovi Klinčokovi som aj plot natrela. Už predtým mi venoval krásny kus slaniny a pol litra slivovice pre advokáta, aby ma lepšie zastupoval. “

“V sobotu, 15.12., vyniesli rozsudok, ktorý nás prekvapil – nemilo. Dpb. Čobrdovi dali podmienečne 15 mesiacov, br. f. Vajdičkovi potvrdili rok, mne znížili zo 14 mesiacov na 12, vedľajší trest ostal celý – 5 rokov zákaz činnosti. Vo vysvetlení uviedli, keby som nebola rozmnožila Jaroslavského recenziu, vypracovanú br. f. Struhárikom, bola by som dostala podmienku. To ma najviac štvalo, že pre takú hlúposť mám ísť sedieť. Znížili mi preto, že som sa ako žena chcela vyrovanť mužom a preto som tak horlivo pracovala. Môj obhajca sa vyslovil: Zvítězili jsme a byli jsme poražení. Br. f. Vajdička: Boli k nám krutí. On veľmi ťažko niesol pražský rozsudok. V ten deň som odcestovala cez Bratislavu na Drienovo. Stavila som sa u Belkovcov.”

Nástup na výkon trestu
“Do výkonu trestu som nastúpila 4.2.1963 do Banskej Bystrici, odtiaľ do Pardubíc 13.2.- 26.7.1963. V Pardubiciach som pracovala pre jablonecký export. Vo väzení oceňuje veriaci človek modlitbu, v nej mi Pán Boh dával silu všetko vydržať i obstáť. Jemu patrí za to chvála a moja hlboká vďaka, že ma vyslyšal. Netúžila som po väzení, ale keď som sa už tam dostala, prosila som len úpenlivo o pomoc, uvedomujúc si, že tu nie som ako osoba, ale ako farárka, aby som neurobila hanbu Pánovi a Jeho cirkvi. “

“V pondelok, 4.2.1963 som strávila predpoludnie na röntgene a o 13,00 hod. som nastúpila. Mohla som aj ráno, ale chcela som sa vyhnúť pampúchom, ktoré tam mávali vždy v pondelok a ktoré sme nevedeli zjesť za tri dni. Nevidela som v tom nič rozumného, že mám ísť do väzenia. Je to pocit, ktorý sa nedá opísať, lebo ho neviem vysloviť. P. oddielový ma prijal ako starú známu, odviedol ma na celu, ospravedlnil sa, že budem sama, ale že viem, že vyšetrovanky nemôže dať ku mne. Priniesol mi kýbel, aby som si orajbala celu, ba doniesol mi aj knihy a zavrel celu. No, aký vtedy som mala pocit, to nemožno vysloviť. Prišla večera. A vtedy som si uvedomila, že mne sa nič neodpustí, ničomu sa nemôžem vyhnúť. Na oblôčik prišla kuchárka, že jej oznámila pí. nadporučíčka, že som tu a že majú slabú večeru, tak mi doniesla od obeda pampúchy. Keď zavrela okienko, nezdržala som sa smiechu. “
Ja som mala číslo 6992. V to predpoludnie pí. Nina ma zoznámila s niekoľkými politickými väzenkami, najmä a pí. Ruženou Vackovou, profesorkou Karlovej univerzity a s inými, ktoré boli zavreté pre katolícku akciu, ale ktoré povedali, že oni sú politické väzenky. Ony mali program politický, boli nezmieriteľné. Pre nich neexistovalo nijaké kompromisné riešenie – jedine odstránenie komunizmu. Boli tam vyše 10 rokov, v mnohom ohľade – pochopiteľne – stratili realitu života, nevedeli, ako to von beží a že mnohí by dnes za ich ideály nechceli trpieť.”

Pardubice, strata ilúzií o ženskom pokolení

V Pardubiciach som sa stretla s najsadistickejšími vražedkyňami, najhoršími prostitútkami, s najprefíkanejšími zlodejkami a kopou najprotivnejších cigánok. Potom som tam videla takú spodinu ľudskej spoločnosti, o ktorej som si myslela, že už v našej spoločnosti neexistuje. Mohla som si obohatiť svoj slovník vyberanými slovami, aké som v živote nepočula, niekedy bolo človeku od tých rečí až nanič od žalúdka. Zhovárala som sa z každou, bola som ochotná cigánkam aj listy písať, ale som bola rada, ak na dvore v tom kriku hroznom som sa sama trochu prechádzala. To mi potom vyčítali v kádrovom posudku, že som prejavovala málo kolektívneho cítenia. Neraz som sa obdivovala, že som bola napodiv pokojná. Len raz som sa rozčúlila na cigánky, keď mi vyčítali, že neviem poriadok držať. K jedlu sme totiž nastupovali v zástupoch a nechcela som predbiehať a práve cigánky. Keď mi aj do sprostých nadali, rozčúlila som sa. Cigánky hneď z toho narobili: Farárka a chce nás biť. – Svätá osoba a kričať. Dala som si s nimi pokoj. Hoci som bola navonok pokojná, ale niekedy som mala pocit, že to už s nervove nevydržím. Z toho všetkého človek cítil až fyzickú ochablosť. Bolo tam skutočne peklo s blázincom kombinované. “ (...) “V Pardubiciach bolo heslo: Nikdy více Pardubice. A je to pravda. Každá mala ten pocit.” 

“Konečne nastal deň výstupu, piatok, 26. júla 1963 – deň Anny.  Linková sa mohla so mnou rozlúčiť a oceniť ma. Spomenula, že odchádza najlepšia pracovníčka, ktorá plnila plán na 160%, pracovala som na najnáročnejších prácach, nikdy mi prácu nevrátili, nikdy som neodmietla prácu, aj noc som nadstavila, aby sa splnil plán. Odpovedala som, že som to považovala za samozrejmé poctivo pracovať. Priala som im tam veľa trpezlivosti, skorý odchod a vonku všetko najlepšie. Ružena Vacková mi pri rozlúčke povedala: Vážili si vás a mali vás radi. Obed som dostala skorej, potom som išla sa preobliecť. Zase som sa pred veliteľkou vyzliekla donaha, či niečo neodnášam, napr. nejaký náhrdelník. “

“Jedno ma mrzí, že v Pardubiciach som utŕžila porážku, po boxersky povedané, bola som porazená na lopatky. Totiž v mojich názoroch na ženy. Vždy som ich zastávala, považovala za lepšie ako sú muži a nikdy by som nebola myslela, že ženy môžu byť tak zlé a zvrhlé, ako som to skúsila vo výkone trestu. Na otázku, ako som sa vrátila z väzenia, som odpovedúvala: Duchom nezlomená, duševne dorazená, fyzický a nervovo vyžmýkaná.” 

“Sloboda”

“Na stanici som sa naobedovala riadne, lenže vo vlaku som mala žlčníkový záchvat. Možno to bolo psychického rázu. V sobotu som hneď išla do nemocnice. Dávali mi možnosť ostať tam, možno som urobila chybu, že som neostala, ale bolo mi hrozné pomyslenie, že len čo som sa oslobodila z jedných múrov...”
“Na moje meniny, 12. augusta,  začala kalvária hľadania zamestnania. Pred nastúpením výkonu trestu mi povedal br. f. Trebula: Väzňom sa budete cítiť až potom, po návrate domov. Mal pravdu. Pri návrate rôzne hľadeli na mňa ľudia a rôzne mienky či dojmy mali. Hovorila som: Necítim sa ani hrdinkou, tým menej martýrkou, lebo o hrdinoch a martýroch mám inú mienku. Čo som prežívala a prežívam, ako som sa pritom chovala a chovám, je mocnejšou kázňou ako všetky moje slová.”
“Celkove miesto som si hľadala v 32 podnikoch. Pretože som nemala z čoho poslať prvú splátku za vyšetrovačku, požiadala som ich o strpenie. V odpovedi 2. októbra mi napísali, že mi znižujú poplatky na 50,- Kčs mesačne s tým, aby som ich po roku sama zvýšila. Posielam však stále rovnako.”

V tej dobe ma upozornil riad. Kamhal, že sama sa mám vybrať na OV KSS za tajomníkom Cabanom, lebo že sa ma má ujať. Totiž v svojej hroznej situácii považovala som za jediné východisko napísať na ÚV KSS ako jediný orgán, ktorý by mi pomohol. Napísala som 31. augusta. S nikým som sa neradila, čo napísať. Napísala som – v skratke povedané: Nie som proti fyzickej práci. Nemám pre ňu ani silu ani zdravie. Ak je fyzická práca trestom, tak je to urážka robotníckej triedy. Ak nemám miesto v tejto spoločnosti, nech mi oni povedia, kde mám odísť. Za tajomníkom Cabanom som sa vybrala 19. novembra súkromne na byt. Prijal ma milo, ponúkol aj kávou. Povedala som mu otvorene o všetkých svojich ťažkostiach. Spomenula som: bola som medzi najsadistickejšími vražedkyňami, medzi najspustlejšími prostitútkami, medzi najprefíkanejšími zlodejkami a medzi kopou najhnusnejších cigánok. A mám dojem, keď tieto von vyjdú, že všetky sú cennejšie ako ja, že je milosťou, že môžem dýchať aj tento vzduch. Prehlásil, že nesmiem tak zmýšľať, že vedia, že ma neprerobia, že som bola tak vychovaná, že mi musia pomôcť i preto, že som žena a sama. Zamestnanie nájdu, s bytom to bude ťažšie. Na úrade práce sa ma ujal vedúci Pavlík a už celkom ináč so mnou jednali. Vtedy hľadali silu v Poisťovni, inšpektoráte, tam som si podala žiadosť. 23. novembra, kedy ma prijal riad. Káres a námestník KS Danko. Závodný výbor ma prijíma s výhradami, že sa ideologicky vyrovnám. Prehlásila som, ak mám prestať veriť a chodiť do kostola, ani za cenu zamestnania. Povedal, že ide o to, aby som na nich nábožensky nevplývala, v tomto smere je u nich pokojná hladina. Sú štátnym podnikom, vyčítať im budú, že ma prijali, preto žiadal pí. Kováčovú, aby ma vyzvala, aby som sa slušne chovala aj na ulici, aby som nerobila ŠP hanbu.”

Záver

“Dňa 10. júna 1968 som sa podrobila operácii štítnej žľazy. Po návrate z väzenia začali mi rásť na hrdle hrče. Lieky nepomáhali. Vtedy neposielali na endokrinologické oddelenie. Deň pred operáciou navštívila ma spolužiačka z gymnázia, Anina Šterculová s manželom – lekárom , ktorý bol väznený pre katolícku akciu. Ten mi lekársky vysvetlil vplyv stresov pri vyšetrovačke na zdravie človeka a prehlásil mi, aby pri rehabilitácii som toto uviedla ako ťažké ublíženie na zdraví. Náš advokát mi povedal, že to len vtedy môže uviesť, ak dokážem, že na mňa fyzicky pôsobili. Nikto im nemôže dokázať, čo robili s ním vo väzení.”
Po všetkých útrapách a operácii Darina dňa 1.10.1968 nastúpila znovu do cirkevnej služby a to do Veľkého Lomu. Riadne zvolenou farárkou so všetkými kompetenciami, úplne rovnoprávnou s farármi, sa stala až v roku 1973. 

Rehabilitácia

“V r. 1968 v mene všetkých Otto Vízner podal žiadosť o rehabilitáciu podľa zákona č. 82/68 Zb. Naša skupina sa už menovala Ruppeldt a spol., pretože podmienka p. biskupa Čobrda sa nepočítala ako trest. Na základe novely zákona č. 70/70 Zb. žiadosť nám zamietli. Naša skupina Ruppeldt a spol. bola súdne rehabilitovaná 8. októbra 1990 Krajským súdom v Banskej Bystrici.“ Cirkevná a morálna rehabilitácia všetkých postihnutých farárov, nielen väznených, bola v rámci generálneho konventu v Bratislave 30. novembra 1990 gen. biskupom Pavlom Uhorskaiom. “Osobne som sa jej nezúčastnila pre veľký záchvat neuralgie trojklanného nervu, bola som týždeň v nemocnici. Patričné veci miesto mňa prevzal bratranec, prof. Dr. Beloslav Riečan, DrSc. “
Od roku 1996 žila Darina Bancíková na dôchodku v Lučenci. Zomrela 30.júla 1999 v Horných Salibách, jej telesné pozostatky po spopolnení preniesli do rodnej obce Kokava nad Rimavicou.

Celý môj život – to je prejav nekonečnej milosti Božej!