IRENa BLüHová

2. 3. 1904 Považská Bystrica - 1. 12. 1991 Bratislava

fotografka

Žena užitočná užitočná. Avantgardná umelkyňa. Snob typický súcitom. Podnikateľka a milenka. Židovka i komunistka. Koktejl génov v DNA dáva tušiť, že mala často žijúc 20. storočím - problém.

Lenka Moravčíková Chovanec

BIO

Irena Blühová strávila gymnaziálne časy v Trenčíne i na na reálnom gymnáziu v Bratislave (r. 1922 - 1926). Zamestnala sa ako banková úradníčka. Jej manželom sa stal maliar Imro Weiner-Kráľ. Už počas gymnázia v Bratislava sa začala venovať fotografovaniu, v rokoch 1931 - 1933 dostala možnosť študovať na umeleckej škole Bauhaus.

Viac

ODBORNÁ REFLEXIA

Keď si v roku 1924 dvadsaťročná Irena Blühová kúpila fotoaparát Gorz-Tenax na sklenené dosky, patrila k mnohým, ktorí v tom čase začali na Slovensku objavovať mágiu fotografie. Dovtedy sporadické, i keď nie nevýznamné aktivity (rontgenová fotografia, Karol Divald, Pavol Socháň) dostali po vzniku Česko-slovenska nové impulzy.

Viac

BONUS

Môžem sa domnievať, že poznám kľúč, podľa ktorého v živote fungovala Irena Blühová. Nemôžem sa však uchádzať o povýšenie domnienky na betónový piedestál historickej pravdy. Vďaka nej dnes môžeme vnímať, nakoľko iná bola doba vtedy, v 30-tych rokoch minulého storočia v porovnaní s dneškom. Irenine dielo má preto nedoceniteľnú výpovednú hodnotu.

Viac

BIO

Irena Blühová strávila gymnaziálne časy v Trenčíne. Neskôr sa zamestnala ako banková úradníčka. Jej manželom sa stal maliar Imro Weiner-Kráľ. Už počas gymnázia ​sa začala venovať fotografovaniu, v rokoch 1931 - 1933 dostala možnosť študovať na umeleckej škole Bauhaus ​v Dessau. Po uzavretí školy nacistami sa vrátila do Bratislavy. Vystavovala doma aj v zahraničí. Stála pri vzniku Komunistickej strany. Cez vojnu bola aj s rodinou perzekvovaná. V Bratislave otvorila kníhkupectvo Blüh, okolo ktorého sa sformovala skupina ľavicových intelektuálov, pôsobila aj v ilegálnom komunistickom hnutí. V Bratislave tiež od roku 1933 pôsobil fotografický krúžok Sociofoto. Neskôr bol na ňu dokonca vydaný zatykač, musela sa skrývať, našťastie sa jej podarilo získať falošné doklady na ​meno Elena Fischerová. 

Už v tomto období sa v tvorbe zameriavala sa sociálne témy a prispela tak k vzniku slovenskej fotografickej reportáže.

Je tiež autorkou prvého fotografického mužského aktu. 

V 50tych rokoch sa popri zamestnaní prihlásila na štúdium na Pedagogickej fakulte v Bratislave a stala sa zakladateľkou i riaditeľkou Slovenskej pedagogickej knižnice. V roku 1979 ju Bau-Akademie v Berlíne vyznamenalo medailou, je zapísaná v dvoch svetových fotografických encyklopédiách Los Angeles 1983 a Ženeva 1985. Verila, že fotografia má zachytávať veci, ktoré treba meniť. 


                                                                                           “Fotografia má slúžiť človeku, pomáhať mu žiť.”


ZACHYTIŤ VECI, KTORÉ TREBA ZMENIŤ

Václav Macek​


Keď si v roku 1924 dvadsaťročná Irena Blühová kúpila fotoaparát Gorz-Tenax na sklenené dosky, patrila k mnohým, ktorí v tom čase začali na Slovensku objavovať mágiu fotografie. Dovtedy sporadické, i keď nie nevýznamné aktivity ( rontgenová fotografia, Karol Divald, Pavol Socháň) dostali po vzniku Československa nové impulzy. Prvé snímky mladej autorky vznikali na horolezeckých túrach, zapadalotodo celkového trendu v slovenskej fotografii, ktoráreagovala na požiadavky práve založených časopisov Krásy Slovenska a Slovenský svet. 

Bluhovej obrat od turistickej fotografie k snímkam o stave spoločnosti podmienili najmä dva faktory. V prvom rade jej členstvo v komunistickej strane. Zábery biedy a zaostalosti slúžili ako sugestívne argumenty pre komunistických poslancov v parlamente, alebo ako ilustrácia článkov v ľavicovej tlači. 

Druhým faktorom bolo celkové smerovanie k sociálnej fotografii vo viacerých stredoeurópskych krajinách. Redakcia nemeckého časopisu Arbeiter Illustrierte Zeitung sa obrátila na robotníckych fotografov, aby snímali sociálne príznačné no obchádzané udalosti, aby dali podnet k „triedne uvedomelej“ reportáži. Nezvyklé uhly pohľadu v Bluhovej snímkach spôsobujú, že sa zdôrazňuje význam fotoaparátu ako diára-zápisníka, zachytávajúceho a bezprostredne komentujúceho dianie okolo autorky. Oficialita ustupuje do úzadia v prospech osobného a osobnostného pohľadu. Tieto snímky zámernou neostrosťou, torzovitosťou ľudských postáv a predmetov a osobitou priestorovou deformáciou sú blízke modernej reportáži. Blühová vytvorila plastický a sugestívny obraz sociálnej biedy na Slovensku v dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20.storočia.

V roku 1931 odchádza Blühová na Bauhaus v Dessau. Dôvod tejto voľby spočíval v idei spätosti umenia a života. Umenie sa na Bauhause chápalo nie ako luxus, ale ako funkčná súčasť života. Aj fotografická tvorba Ireny Blühovej vychádzala z podobného názoru. Po návrate do Bratislavy viedla kníhkupectvo a pokračovala vo fotografickej tvorbe. Zoskupila okolo seba osobnosti s podobnou sociologickou orientáciou – Barboru Zsigmondiovú, Rosu Neyovú, Frica Stroha a ďalších – a vytvorila s nimi združenie Sociofoto. V roku 1933 malo v Bratislave združenie premiérovú výstavu. Presvedčenie o tvorbe ako kolektívnom výraze sa prejavilo aj v tom, že mnohé snímky zámerne neboli podpísané menom autora, ale názvom skupiny Sociofoto. Tá istá autorská anonymita sa objavovala i pri fotografiách uverejňovaných v časopisoch DAV, Tvorba, Arbeiter Illustrierte Zeitung. Az út, Rozsévačka alebo na medzinárodných výstavách sociálnej fotografie v Prahe a Brne v rokoch 1933 a 1934.

Ročný pobyt na Bauhause vniesol do tvorby autorky nové prvky.

Najvýraznejšia bola tendencia k portrétu, smerovanie od celku k polocelku a detailu. Fotografka sa dostávala bližšie k postavám, sociálne motívy obohacovala o psychologické momenty. Iva Mojžišová upozorňuje, že vplyv školy nenájdeme ani tak v osobitej štylistike, ktorú Blühová využívala už pre odchodom do Nemecka, skôr sa dá povedať, že čas strávený na Bauhause prospel zdokonaleniu Bluhovej fotografickej techniky a racionálnejšiemu poznaniu princípov, ktoré predtým len tušila. Ostala sociálnou fotografkou, ale už s vedomím, že účinnosť sociálnej fotografie nespočíva len v zaznamenaní faktu, takého „aký je“, že záleží na kultúre fotografovho videnia, na sugestívnosti záberu i výraznosti spracovania. Fakt sa pred objektívom mení na motív, nejde len o autentickú, ale aj o fotografickú skutočnosť. Blühová spomínala na dessauskú školu ako na „školu formovania človeka, ľudského bytia“. Iva Mojžišová uzatvára, že

čas strávený na Bauhause, bol pre mladú fotografku časom sebaspytovania.
Možno už vtedy začínala tušiť, že sa neupíše fotografovaniu natrvalo, že sa ho vzdá,
keď prídu chvíle rozhodovania a zvolí si namiesto tvorby čin. 


HĽADAČKA AUTENTICKEJ PRAVDIVOSTI

Lenka Moravčíková Chovanec


Môžem sa domnievať, že poznám kľúč, podľa ktorého v živote fungovala Irena Blühová. Nemôžem sa však uchádzať o povýšenie domnienky na betónový piedestál historickej pravdy. Vďaka nej dnes môžeme vnímať, nakoľko iná bola doba vtedy, v 30-tych rokoch minulého storočia v porovnaní s dneškom. Irenine dielo má preto nedoceniteľnú výpovednú hodnotu. Zahľaďte sa na fotografiu Ireny v bielych ponožkách medzi dedinčankami. Viete si predstaviť, že by ste dnes vo fajnových teniskách za 80 EUR po zľave prešli kúsok za miesto, kde bývate a tam by chodili ľudia bosí? Alebo by sa u Vás v škole v telocvični zriadila poľná nemocnica a vám by ranení slovenskí vojaci hovorili, ako spievali spoločné piesne s nepriateľským vojskom? Aj takéto paradoxy totiž prinášala 1. svetová vojna, kde Slováci stáli proti Srbom. Alebo, a toto je fakt pre silné žalúdky, by kvôli hladu nechala mama nového súrodenca po pôrode utopiť? Keď zostávame vo vlastnej bubline, kde s nami všetci súhlasia, cítime sa bezpečne a silno.

​Irena si zvykla konfrontovať izolované svety,  navykla na adrenalín spojený s týmito “objavmi” a stala sa odolnou na čokoľvek, čo ju malo ešte v živote stretnúť.

​​Ľudia, pripravení načúvať problémom, ktoré ich samých nepália, však ​zažívajú aj bolestivý vedľajší účinok. Aj Irena stratila dôveru v to, že svet je fér, a že politici majú veci verejné pod kontrolou. Irena tak založila do svojho života trvalé napätie strážneho psa, ktorý bude detekovať krivdy a nespravodlivosť dávno predtým, ako si z toho nejaká strana spraví politický program. Nielenže fotoaparátom zachytáva dôkazy. Vyzýva k autentickej pravdivosti voči všetkým a všade.

Koľko je aj dnes v bankách úradníčiek, ktoré bude trápiť, že pôžičky sú nevýhodné? Irena sa ako banková úradníčka obávala o solventnosť klientov, keďže už mnohých videla skrachovať. Dievča, ktoré je hierarchicky spoločensky vyššie ako objekty jej záujmu, volá po rovnosti. Naberá na ramená obrovské bremeno zodpovednosti za zmenu, úlohu svojho života: učinenie sveta lepším miestom na život. Chce meniť okolnosti a pravidlá spoločnosti. Chce byť užitočná. Predovšetkým pre tých, ktorí momentálne v spoločnosti ťahajú za kratší koniec. Okrem prvenstiev Ireny vo filme PRVÁ sú pozoruhodné Irenine dobrodružstvá pri pašovaní komunistickej literatúry do Viedne, prevádzačstvo emigrantov cez Dunaj, podpora homosexuálov a na konci jej života roky pedagogickej práce s postihnutými ľuďmi.

​Irena bola vďaka odvahe vystúpiť z bubliny vždy dosť mimo hlavný prúd.
A o tri konské hlavy v spoločenskom vývoji dopredu.