Soňa Kovačevičová

Soňa Kovačevičová pochádzala z podnikateľskej rodiny. V r. 1939 - 1944 študovala na Univerzite Komenského v Bratislave germanistiku a romanistiku, neskôr etnografiu, archeológiu a dejiny umenia. Po štúdiách pokračovala vo výskume na Ústave etnológie SAV, kde spracovávala tému slovenskej ľudovej architektúry a umenia. Zaslúžila sa o profesionalizáciu etnografie na Slovensku. Pre svoj triedny pôvod a manželstvo s filmátom Ivanom Kovačevičom a napriek tomu, že sa on od svojej činnosti v spoločnosti Nástup verejne dištancoval, bola v 50-tych rokoch prepustená zo SAV. Počas zákazu akademickej činnosti robila v Ústredí ľudovej umeleckej výroby skladníčku a neskôr vedúcu krajčírskej dielne v Slovenskom ľudovom umeleckom kolektíve.

Po návrate do SAV sa stala vedúcou redaktorkou Etnografického atlasu Slovenska, na ktorom pracovala dvadsať rokov. Za toto zakladateľské dielo slovenskej etnológie získala v r.1991 Národnú cenu SR.

Okrem práce na etnologickom atlase bola autorkou viac ako desiatky knižných publikácií, množstva odborných a vedeckých štúdií. Je nositeľkou Herderovej ceny. Bola presvedčená, že poznanie koreňov a kultúry vlastného národa je nevyhnutným predpokladom integrity každého človeka.​
​

Oľga Danglová, Ústav etnológie a sociálnej antropológie


Pochádzala zo zámožnej meštianskej garbiarskej rodiny Žuffovcov, ktorá zapustila korene v Liptovskom Mikuláši už v 17. storočí. Kultúrne a osobnostne ju zásadne formovalo meštianske prostredie, kde sa cenilo vzdelanie, kultúrny rozhľad, samostatnosť ale na druhej strane iste aj ľudia a  drsná krása horného Liptova, ktorý poznala ešte v uhrančivej podobe, takej akú ju vo svojich fotografiách majstrovsky zachytil Mikuláš Martinček. To všetko pravdepodobne zarezonovalo a vzbudilo u nej záujem o etnografiu.

Po ukončení štúdia národopisu, francúštiny a nemčiny na Filozofickej fakulte UK bola jednou z prvých žien, ktoré vstúpili na akademickú pôdu novozaloženého Národopisného ústavu – vznikol v roku 1946. Ako mnohých z jej generácie aj ju však zachytil mlyn meniacich sa politických režimov. Po nádejnom rozbehu vedeckej kariéry nasleduje v roku 1951 prepustenie - dôvodom je buržoázny pôvod – nástup do skladu dokumentácie Ústredia ľudovej umeleckej výroby, potom v rokoch 1952 – 1953 pôsobenie v SĽUKU vo funkcii vedúcej krajčírskej dielne.

Paradoxne priamy dotyk s praxou ľudových tradícií v ešte živej a zároveň štylizovanej podobe prenesenej na scénu, bol pre ňu zdrojom informácií, ktoré ďalej zužitkovala a rozpracovala v témach ľudový odev a ľudový výtvarný prejav.

Politický odmäk po Stalinovej a Gottwaldovej smrti jej pripravil v roku 1953 pôdu pre opätovný návrat do Národopisného ústavu. Hon na „biele goliere“ posilnený Mináčovskými invektívami o presile folklóru znamenal ale pre inštitúcie zaoberajúce sa ľudovými tradíciami rozpočtové škrty. Soňa Kovačevičová opäť vynútene mení pracovisko. Nasleduje obdobie strávené v  Slovenskom ústave pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody. Roky 1960 - 1967, kedy tam pracovala ale neboli stratené. Práve naopak, rozšírili jej výskumný obzor o tematiku stavebnej kultúry a bývania. Na nej si odskúšala, v tých rokoch v Európe bádateľsky aktuálnu, kartografickú metódu. Naplno ju rozbehla po svojom treťom návrate na Národopisný ústave SAV a úspešne zavŕšila ako hlavná redaktorka prác na jednom z najvýraznejších výstupov slovenskej etnografie - Etnografickom atlase Slovenska.

Vedecké dielo Soni Kovačevičovej, ktoré sa tiahne na dlhej čiare času päťdesiatich rokov, zasahuje do viacerých tém. Spočiatku sú to témy tradičnej odevnej a výtvarnej kultúry.
V 50-tych rokoch rozpracováva projekt, ktorého cieľom bolo zachytiť obraz vo vtedajšom teréne ešte živých rozmanitostí odevnej kultúry. Modelom bola monografia Ľudový odev hornom Liptove, 1955. V intenciách projektu vychádza v 50. rokoch viacero ďalších, bohato ilustrovaných publikácií. Téma odievania, odevu, najmä jeho dekoratívnej stránky mala blízko k úvahám o jeho estetizujúcej výtvarnej zložke a prirodzene viedla k záujmu o prejavy ľudovej výtvarnosti a kreativity. Etnografický záujem sa tu preťal a premiešal s rozhľadenosťou a zorientovanosťou Soni Kovačevičovej vo sfére aktuálneho diania vo výtvarnom umení. Výsledkom boli práce Slovenské umenie I., II., 1954, 1955,na ktorých pracovala ako editorka a spoluautorka a rada ďalších titulov pojednávajúcich o rozmanitých oblastiach výtvarnej tradície – Ľudové plastiky, 1971, Lidové výtvarné umění. Slovensko, 1974, Knižný drevorez v ľudovej tradícii, 1974, Človek tvorca, 1987, až po posledný Človek a jeho svet od stredoveku až na prah súčasnosti, 2006.

Spomedzi nich patrili k najvýznamnejším dve ceny udelené v roku 1982 - domáca Zlatá medaila Ľudovíta Štúra udelená Slovenskou akadémiou vied a zahraničná Herderova cena za zásluhy v spoločenských vedách. Národnú cenu Slovenskej republiky získala v roku 1991 spolu s ďalšími redaktormi za Etnografický atlas Slovenska, v roku 2001 jej Slovenská akadémia vied udelila titul Významná osobnosť SAV, v roku 2008 Cena predsedu SNR za mimoriadny prínos v humanitných vedách. Ani po odchode do dôchodku sa Soňa Kovačevičová neodmlčala. Zareagovala na zmenené podmienky a v  90.-tych rokoch sa ešte  pustila sa do odkrývania dovtedy u nás málo ohmatanej problematiky etnicity, multikultúrnosti zvlášť vo vzťahu k nemeckej a židovskej menšine na území Slovenska. Svojmu rodnému mestu, jeho meštianskej kultúre splatila dlh knihou Liptovský svätý Mikuláš 1993.​
​

Lenka Moravčíková

Kolektívne verzus individuálne ambície
​
Pre predstavu neskôr narodených: v časoch socializmu - absenciou konkurencie - sa viedli pracovné kolektívy často bez vízie, do prázdna. Dariť sa malo všetkým rovnako. Režim tak chcel navodiť dojem, že sa darí všetkým. Soňa však bola z iného cesta. Mala vlastné vzory, ambície a ciele a mala dar zariadiť sa výlučne podľa seba. Bolo to zrejme i podporou podobne zmýšľajúcich ľudí v jej okolí, vo vede, ktorí ju nenápadne “posúvali”? Samozrejme, veď tradícia slobody a voľnej tvorby názoru bola v človeku prirodzená a so-cialistickému režimu sa túžbu po slobode nikdy nepodarilo úplne zničiť. 

                     Keď sa zakazovalo súťažiť 
​
Každopádne bola Dr. Kovačevičová bojovník a jej temperament, tak ako akékoľvek súťaženie, nepatril do socialistického slohu. Na jej mieste by mal problémy akýkoľvek muž s jej danosťami. Ona však bola navyše ešte aj ženou. Nuž a tak sa nemožno čudovať, že potom o nej hovorili iní, muži ale i ženy, že:“Kazila iné ženy”. Neprajníci si kreatívne našli ešte jeden zástupný problém: najbolestivejšie si pretvárku “priateľov” manželia Kovačevičovci uvedomili v jednu noc, keď po dlhom večeri debát pri kvalitnom alkohole vyprevadili návštevu a byt vetrali. Z ulice do vrchného poschodia k nim doliehali hlasy, kde sa spoločnosť nerozpakovala rozoberať “buržujské sklony” svojich hostiteľov. Terčom kritiky hostí bolo, že takto tesne po vojne, Kovačevičovci “už” pili kávu zo šálok a na oknách im viseli záclony.

Má stáť žena za mužom či zarovno?

V úvahe, kto boli Sonine vzory je kus etnografického materiálu: Mama Oľga Žuffová, rod. Šimková, bola náročná, reprezentatívna žena. Vlatnila so Soninym otcom jeden z najväčších garbiarskych podnikov vo vtedajšom Československu. Ako prvá v Liptovkom Mikuláši si v 20-tych rokoch obliekla nohavice. Zaobstarala rodine pomocnice do domácnosti, aby vlastným autom organizovala kultúrny život a cestovala do zahraničia na stretnutia žien. Na otcovej rodine zasa obdivuje Soňa nezlomnosť vo viere: “Radšej odišli akoby sa prispôsobili. Moji predkovia odšli z Oravy kvôli protestantskej viere na Liptov.” Títo predkovia stáli pri podpisovaní Deklarácie národa Slovenského a aj pri zakladaní Matice Slovenskej.

Progresívnosť mimo domácnosti narážala však za rodinným stolom na x desaťročí starú konvenciu: “V rodine po otcovi (dedovi) prvé miesto patrilo najstaršiemu pomocníkovi, ktorého vykúpil z poddanstva. Ten sedel za stolom po otcovcej pravici. Ženy nesedeli za stolom, ale stáli za chrbtom mužov. Po ľavici otca sedeli syn, a ďalej vnukovia. Ženy boli pre tohto patriarchu menejcenné tvory.” Faktom je, že sa popritom dcéram doprialo vzdelanie. A netrvalo dlho, hierarchiu v rodinnom stolovaní premiešal nástup socialistického zriadenia. V 1948 znárodnil štát celú rodičovskú garbiarsku fabriku v Liptovskom Mikuláši aj s moderným zariadením. Obaja rodičia Oľga a Pavol Žuffovci zostali zo dňa na deň na minimálnej penzii 300 korún a do svojej fabriky si chodili denne s obedárom pre jedlo. Zostala im polovica rodičovského domu, v druhej bol nútení nájomníci, rovnako nejaká obdobne “skrachovaná” rodina, ako ešte jedna robotnícka rodina. (V roku 2013 je v tomto dome čínska reštaurácia s vyobrazením St. Clausa a nápisom Mikuláš.) 

Má žena muža poslúchať?

Nutne muselo prísť k stretu rodinných kompetencií aj v nasledujúcej generácii. Vedecky podkuté sú aj emancipačné/generačné spory so svokrou.  Ako všetko, aj tieto podľahnú etnografickej analýze: V Šahách sa patrilo žene ráno vstať, nachystať manželovi košeľu, pančuchy, šaty, očistiť topánky a urobiť raňajky tak, aby čaj či káva boli v šálke, keď pán zasadne k stolu. V rámci rovnoprávnosti muža a ženy som toto považovala za ponižujúci prežitok. Bolo však príjemné, že testiná, ako všetky Šahanky, bola známa vyberanou kuchyňou, vzorným každodenným i sviatočným stolovaním, ako aj prepiatym dozorom nad služobníctvom. Menej príjemné boli strety v súvislosti s oblečením detí i mňa. Vtedy narážal dekorativizmus z prelomu storočia na našu rodinnú účelnosť. 

Keď Sonine dcéry spomínajú na svoju mamu, uvedomíme si, ako beží čas. Vraj bola Dr. Kovačevičová vždy doma oblečená tip top, upravená, aj so šperkami. Neznášala varenie, resp. keď testiná varila a váru bolo cítiť. Sama poriadne nikdy nevarila, ale na Vianoce sa však vždy pokúšala o improvizovanú verziu s názvom „hovädzie na divoko“.  Neznášala, keď sa tradovalo o slovenských ženách, že sú ubiedené a utláčané.

    Superžena i party girl

​V minulosti sa málokedy podarilo vyniknúť žene vedkyni natoľko, aby získala vedúce postavenie vo svojom odbore a stala sa osobnosťou rozhodujúcou o jeho budúcnosti. Ako sa to podarilo Soni Kovačevičovej? Zniesla psychickú záťaž ako málokto. Nebolo možné ju niečím zaskočiť. Vďaka nedoceniteľnej kvalifikácii absolvovala kariéru a “odpružila” potupy, akými boli jej vyhadzovy zo zamestnania. Kovačevičovej schopnosť odolávať neomalene hádzaným polenám pod nohy, pokaždé zosilnela.
Na ilustráciu, že Kovačevičová nebola “železnou lady” či suchárkou, citujem z jej knižky: “Na jednej žúrke sa Domino Tatarka v ženskom odeve vyštveral na Hviezdoslavovu sochu, vraj mu smutnému treba pripiť. Druhý raz rozjarená spoločnosť zakotvila u Jana Trachtu na Dunajskej ulici. Porúbali stolček a v kuchyni nakládli vatru, ktorú sa dali preskakovať.” Vystupovala s gráciou i štipkou rafinovanosti, navyše vyžarovala čosi vznešene aristokratického. Viete si predstaviť, že pre režim musela byť konštantným tŕňom v oku.  

Čo sa dá z jej života naučiť a v čom tkvelo majstrovstvo jej psychickej Resillience? Citát je z autobiografickej knihy Dr. Kovačevičovej s názvom Polienka:

Dodnes mi v ušiach znejú otcove slová, ktoré mi pošepol, keď už nemal nič a vyhodili ho aj z práce: morálka jedinca je hlavná, prežité útrapy pomáhajú ďalej žiť.