Zora Jesenská

3. 5. 1909 Martin – 21. 12. 1972 Bratislava

prekladateľka

VIDEO |  fotografie  |  BIO  |  TEXTY

Mal som túžbu nakrútiť film o temer neznámej prekladateľke, ku ktorej tvorbe som sa v knižniciach nevedel dostať, a ku ktorej som mal zvláštny iracionálny rešpekt, až nakoniec som došiel v procese tvorby k zisteniu, že v mnohom máme veľa spoločného a bol šťastný, že som mohol osud tejto odvážnej ženy ukázať aj iným.

ROBO ŠVEDA

BIO

Ako prvá sa zaslúžila o vyučovanie prekladateľstva na akademickej pôde. Spolu s Jánom Ferenčíkom zaviedla rusistický a prekladateľský seminár na Filozofickej katedre UK v Bratislave. Tu vychovala a inšpirovala jednu generáciu prekladateliek z ruštiny.


Viac

ODBORNÁ REFLEXIA

Na otázku, v čom bola prvá Zora Jesenská, jedna z popredných umeleckých prekladateliek v dejinách slovenskej kultúry, sa ponúka hneď niekoľko odpovedí. Aj o jej priekopníctve sa dá hovoriť v niekoľkých rovinách – táto progresívna žena reagovala na rozmanité výzvy času, vždy s vedomím, že môže prispieť k napredovaniu slovenskej kultúry, spoločnosti.

Viac

BIO


Jesenská pochádzala z národne uvedomelej rodiny a od detstva inklinovala k literatúre a cudzím jazykom. V rodnom Martine absolvovala gymnázium. V štúdiu ďalej pokračovala na Hudobnej a dramatickej akadémii pre Slovensko v Bratislave, v odbore - hra na klavíri (r. 1925 - 1935). Po skončení pôsobila ako súkromná učiteľka hry na klavíri. Od 30tych rokov publikovala články s tematikou politiky, literatúry, či výtvarného umenia. Od roku 1939 do r.1949 bola redaktorkou Živeny. Potom prednášala rusistiku na FF SU Bratislava.


Ako prvá sa zaslúžila o vyučovanie prekladateľstva na akademickej pôde. Spolu s Jánom Ferenčíkom zaviedla rusistický a prekladateľský seminár na Filozofickej katedre UK v Bratislave. Tu vychovala a inšpirovala jednu generáciu prekladateliek z ruštiny.


V r. 1952 - 1956 bola redaktorkou v časopise Tatran, ale písala aj teoretické state. Od r. 1956 sa venovala umeleckým prekladom ruskej, anglickej, českej, francúzskej a nemeckej literatúry. V rokoch 1958-1965 prispela k vzniku prvého akademického Slovníka slovenského jazyka. V r. 1968 sa zapojila do obrodného procesu, presadzovala demokratizáciu pomerov v republike, čím sa stala pre sociatistický režim nepohodlnou. Počas normalizácie mala zakázanú prekladateľskú a publicistickú činnosť. Politicky ju rehabilitovali medzi poslednými začiatkom 90.rokov minulého storočia. Z veľkého množstva jej prekladov z ruštiny, francúžštiny, nemčiny a angličtiny sa do knižníc, či na javiská, odkiaľ boli násilne vyradené, vrátilo len zopár.


VIAC NEŽ PREKLADATEĽKA

Eva Maliti Fraňová
spisovateľka a prekladateľka, autorka knihy Tabuizovaná prekladateľka Zora Jesenská  

Na otázku, v čom bola prvá Zora Jesenská (1909 – 1972), jedna z popredných umeleckých prekladateliek v dejinách slovenskej kultúry, sa ponúka hneď niekoľko odpovedí. Aj o jej priekopníctve sa dá hovoriť v niekoľkých rovinách – táto progresívna žena reagovala na rozmanité výzvy času, vždy s vedomím, že môže prispieť k napredovaniu slovenskej kultúry, spoločnosti.

Predstavovala prekladateľku umeleckej literatúry par excellence a mala široký záber.

V jej preklade na Slovensku vyšlo množstvo diel ruských spisovateľov, najmä klasikov ako F. M. Dostojevskij, N. V. Gogoľ, A. S. Puškin, L. N. Tolstoj, A. P. Čechov a iní, ale prekladala aj tituly anglickej, francúzskej či nemeckej proveniencie, stačí spomenúť hry anglického dramatika W. Shakespeara, ktoré preložila v jazykovej spolupráci s manželom Jánom Roznerom. Ako tvorkyňa bola typom“poeta natus”, čo sa v istom zmysle prejavovalo v preklade, ktorý pre ňu bol umeleckou tvorbou. A talent mala naozaj od prírody,
z rodiny, napokon, jej strýko Janko Jesenský patrí k najvýraznejším postavám v plejáde spisovateľov slovenského modernizmu. O tom, že bola “rodená” poetka, svedčia i jej vlastné básne, ktoré publikovala od polovice 30. rokov.

Na druhej strane sa predstavila aj ako kultivátorkana po celý život sa usilovala cibriť a zdokonaľovať rodný jazyk. Ten zažiaril hádam v každom jej preklade. 

Dozaista aj vďaka hĺbke poznania materčiny dokázala v realite uskutočniť ideál “prekladu ako umenia”. Bolo to vlastne Jesenskej prekladateľské krédo, ku ktorému sa prihlásila ešte v roku 1946, keď v časopise Živena uverejnila stať O prekladaní básnického diela. V nej sa ako prvá spomedzi slovenských prekladateľov pokúsila prekladovú problematiku reflektovať i teoreticky s uplatnením poznatkov z praxe nadobudnutej pri preklade poézie M. J. Lermontova. Jej meno sa spája aj s ďalším medzníkom vo vývine slovenského umeleckého prekladu, hoci bolo dlhé roky kvôli tabuizácii tejto kultúrnej osobnosti zamlčiavané a utajovaný bol i jej prínos. Opäť bola u nás prvá, čo si uvedomila, že preklad treba usporiadať a systematizovať, pokúšala sa v ňom “vyhmatnúť” isté pravidlá či zásady. Bolo to na začiatku 50. rokov po búrlivej polemike okolo jej prekladu románu Tichý Don Michaila Šolochova. Odozvu našla u mladého prekladateľa rusistu Jána Ferenčíka, ktorý po rokoch, už po smrti Jesenskej, aj na základe vlastnej praxe myšlienky rozvinul a sformuloval zásady slovenskej prekladateľskej školy.

Ako publicistka Zora Jesenská uplatňovala svoje ostré, výstižné pero a vysoko intelektuálny, no pritom reálny pohľad na veci. To priťahovalo k jej textom veľkú pozornosť spoločnosti už od jej publikačných začiatkov v Živene.

A potom neskôr, približne od prelomu 60. rokov, sa stala určite prvou Slovenkou, čo v publikovaných materiáloch s toľkou vehemenciou prejavila nekompromisnú nespokojnosť a bojovnú odbojnosť voči nedôveryhodnej vrchnosti.

V knihe, ktorú som napísala o tejto vzácnej žene, som v súvislosti so záverom jej činorodého života použila metaforický obraz fatálneho povozu, tragicky sa s ňou rútiaceho nadol. Spustil sa po násilnom prerušení Pražskej jari, keď v slede mnohých udalostí prekladateľka strane a vláde načisto vypovedala “poslušnosť”. Nielenže ako jedna z prvých prekladateliek v krajinách východného bloku roku 1968 preložila a vydala z ideologických dôvodov prísne zakázaný román Doktor Živago Borisa Pasternaka, ale po účasti v manifestácii oslavujúcej hokejové víťazstvo Československa nad Sovietskym zväzom v marci 1969, kde ju príslušník bezpečnosti zbil obuškom, uverejnila v pražských Listoch článok První rázní vystoupení policie Slovenské socialistické republiky. Aj toto jej verejné vystúpenie (jedno z posledných…) bolo prvé, dovtedy nikto spomedzi intelektuálov na Slovensku tak jasne nevyslovil odpor voči praktikám vtedajších bezpečnostných zložiek.