MARÍNA PAULÍNY

Marína Paulíny sa narodila 28. marca 1897 v Slovenskom Pravne ako druhé dieťa svojich rodičov, po smrti staršej sestry sa stala najstaršou zo 4 detí manželov Paulínyovcov. Rodina Paulínyovcov patrila medzi staré evanjelické turčianske rodiny, dom jej starého otca Jána Paulínyho, richtára v Slovenskom Pravne, dostal nálepku panslávsky. Otec Maríny, Ján Paulíny, sa vyučil farbiarom a pokračoval v rodinnom remesle až do svojho odchodu do USA v r. 1905. Zvyšok jeho rodiny sa za ním vzápätí prisťahoval tiež a Marína vedená k láske k slovanstvu sa zakrátko začala aktivizovať v krajanských spolkoch. Tu sa začala prejavovať jej činorodá povaha a cit pre kultivované vystupovanie. V r. 1916, keď skončila obchodnú školu na YWCA v Chicagu zomrel jej otec a Marína sa s vervou chopila úlohy nemenovanej hlavy rodiny. V r. 1917-1918 pracovala v službách krajanských inštitúcií v zámorí – v Pittsburghu pri Ústredí Československého národného sdruženia a Slovenskej ligy a v New Yorku na Československom konzuláte. 

Napriek tomu, že sa spolu s rodinou bezprostredne po skončení vojny chceli vrátiť späť domov, Marína sa napriek mladému veku 21 rokov prihlásila do pomocnej akcie Amerického Červeného kríža pre československých legionárov na Sibíri v súvislosti s ich repatriáciou do vlasti. Od 16. mája do 27. decembra 1919 pracovala pre Americký ČK ako pomocná ošetrovateľka a ako jediná Slovenska prekonala polovicu sibírskej anabázy. Do Československa dorazila až v r. 1921.

V ČSR pobudla do r. 1924 – pracovala najprv v tzv. Hoowerovej misii a neskôr sa začala obzerať po práci, v ktorej by dokázala čo najlepšie využiť svoje americké kontakty. Keď na podnet Alice Masarykovej prišli v r. 1921 prvé pracovníčky YWCA do Československa vybudovať tu základy sociálnej práce. Keďže Marína ako jediná Slovenka z vlastnej skúsenosti poznala túto organizáciu, stala sa spoluzakladateľkou a riaditeľkou jej bratislavskej pobočky. V začiatkoch sa stretla s mnohými prekážkami súvisiacimi s nedôverčivosťou okolia a umiestnením pobočky, ktorej vlastnú budovu sa nakoniec podarilo vybudovať na ulici E. M. Šoltésovej. Pôsobila ako spojka medzi čs. a britským ústredím, vo výbore pre zahraničnú činnosť YWCA dokonca pôsobila ako jediná žena z ČSR.

V r. 1924-1936 pôsobila opäť v USA, kde sa stala riaditeľkou Czechoslovak Art Studio v Chicagu. Táto moderná predajňa slovenských a českých ľudových výrobkov prispôsobených pre potreby dobového amerického života sa stala propagátorom mladej ČSR v USA, keďže predajňa mala filiálky aj v ďalších amerických veľkomestách. Vďaka Maríne Paulíny, jej obchodnému a propagátorskému talentu a taktnému vystupovaniu sa výrobky z predajne dostali aj do vestibulov veľkých hotelov v rámci predajných výstav, využila všetky oznamovacie prostriedky na to, aby oboznámila čo najväčšiu škálu amerického obyvateľstva s týmito akciami a ponukou výrobkov. Vďaka tejto iniciatíve si získala množstvo cenných kontaktov vo významných osobnostiach amerického verejného života.

V r. 1936-1939 pôsobila Marína opäť v Československu, aby tu naopak svoje diplomatické kontakty využila na propagáciu anglo-americkým návštevám po Československu. V roku jej príchodu dal Dr. Milan Hodža podnet na založenie kancelárie pre cudzinecký a turistický ruch Slovakotour a jej vedením poveril práve Marínu, ktorá bola pre túto funkciu najpoverenejšou osobou. Popri tejto funkcii ešte pôsobila ako predsedníčka Anglo-amerického klubu, ktorého poslaním bolo oboznamovať osobnosti anglického verejného života so slovenskými reáliami. Marína tak po Slovensku sprevádzala množstvo významných osobností, ako boli napr. Robert Bruce Lockhart, Kingsley Martin či Sira Richarda Livingstona. Jej ambíciou v oblasti turistického cestovného ruchu bolo podľa jej bratislavského spolupracovníka Dr. Otokara Vočadla vytvoriť zo Slovenska druhé Švajčiarsko. Podobne ako v jej chicagskom byte, aj v tom bratislavskom sa na návšteve objavilo mnoho významných ľudí. Jej pobyt tu mal byť už natrvalo, no zasiahli historické udalosti.

Prečo podľa vás prevládajú na pozíciách diplomatov/veľvyslancov muži? Majú o najvyššie posty v tejto oblasti viac záujem muži?

Od vzniku slovenskej zahraničnej služby až po súčasnosť, ale najmä v poslednej dekáde, má zastúpenie žien v rezorte diplomacie zvyšujúcu sa tendenciu. V súčasnosti je podiel žien zamestnaných v rezorte diplomacie vyšší ako podiel mužov. K 31. októbru.2019 bolo zamestnaných na MZVEZ SR 618 žien (50,9 percent)  z celkového počtu 1214 zamestnancov. Tento pozitívny trend sa odráža aj v postupnom zvyšovaní zastúpenia žien v riadiacich pozíciách, v ústredí to je 36 žien na riadiacich postoch (39,1 percent) z celkového počtu  92 riadiacich pracovníkov.

​Sú krajiny, v ktorých je pôsobenie žien na týchto pozíciách nežiadúce alebo problematické? Stretli ste s takouto skúsenosťou?

V zahraničí máme v súčasnosti 12 mimoriadnych a splnomocnených veľvyslankýň SR (17,1 percent) zo 70 veľvyslaneckých pozícií. Medzi nimi je zastúpená aj mladšia generácia (napr. veľvyslankyňa vo Fínsku, Švédsku, Grécku, Mexiku, Švajčiarsku, pri OECD).  Na iných riadiacich pozíciách v zahraničí má Slovensko 3 riaditeľky slovenských inštitútov a 3 generálne konzulky z celkovo 8 slovenských inštitútov a 8 generálnych konzulátov, čo je 37,5 percent podiel žien v iných riadiacich pozíciách v zahraničí. Tieto čísla majú v porovnaní s minulosťou rastúcu tendenciu. Pri obsadzovaní veľvyslaneckých postov v určitých krajinách sa berú do úvahy aj miestne špecifiká. Rezort slovenskej diplomacie sa zatiaľ nestretol s problémom pri vymenovaní mimoriadnej a splnomocnenej veľvyslankyne SR v prijímajúcej krajine.

Čo konkrétne môžeme očakávať v téme rodovej rovnosti od nášho predsedníctva v OBSE?

Tohtoročné slovenské predsedníctvo v Organizácii pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) sa aktívne usilovalo o posilnenie postavenia žien v spoločnosti. Rovnoprávnosť mužov a žien je téma, ktorá sa odzrkadľuje vo všetkých troch dimenziách činnosti OBSE (politicko-vojenskej, ekonomicko-environmentálnej a ľudskej).

OBSE pred 15 rokmi prijala Akčný plán OBSE pre rodovú rovnosť. Prijaté záväzky v tejto oblasti sme účastníckym štátom OBSE pripomínali sériou podujatí. Napríklad v júli sme vo Viedni spoluorganizovali konferenciu na vysokej úrovni “Podpora úlohy žien pri riešení bezpečnostných hrozieb súvisiacich so životným prostredím v regióne OBSE“. Počas Ministerskej rady OBSE, ktorá zasadne v decembri v Bratislave, sa uskutoční sprievodné podujatie na tému „Inklúzia žien a efektívne mierové procesy“. Nezastupiteľnú úlohu žien v mierových procesoch sme zdokumentovali aj formou výstavy fotografií „Ženy a mier“ v júni vo Viedni.

Slovenské predsedníctvo v OBSE sa v roku 2019 sústredilo najmä na tému boja proti násiliu páchanému na ženách, ktoré je v regióne OBSE pretrvávajúcou výzvou. V máji sme v spolupráci s oddelením pre rodovú rovnosť Sekretariátu OBSE zorganizovali vo Viedni medzinárodnú konferenciu na tému boja proti násiliu páchanému na ženách a dievčatách. Melanne Verveerová, osobitná predstaviteľka úradujúceho predsedu OBSE pre rodovú rovnosť, na podujatí odprezentovala najnovší prieskum OBSE o bezpečnosti žien. Ten bol v rokoch 2015 - 2019 realizovaný v krajinách  západného Balkánu, v Moldavsku a na Ukrajine. V septembri 2019 sa vo Varšave konala Implementačná schôdzka k ľudskej dimenzii OBSE, ktorá je najväčšou ľudskoprávnou konferenciou v Európe. V rámci nej sme usporiadali sprievodné podujatie „Prevencia a boj proti násiliu páchanému na ženách“, na ktorom sme prezentovali príklady dobrej praxe v SR. Agende rodovej rovnosti a úlohe žien v spoločnosti budeme naďalej venovať vysokú pozornosť a podporu aj v roku 2020 ako člen Trojky OBSE (Taliansko – Slovensko – Albánsko). 
​
Na otázky odpovedal Tlačový odbor Miniterstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky.

O ŽENÁCH V SLOVENSKEJ DIPLOMACII S KATARÍNOU STRÝČKOVOU

Prečo podľa vás prevládajú na pozíciách diplomatov/veľvyslancov muži?
V diplomacii, aj tej slovenskej, pracuje mnoho žien, prevažne však na nižších až vyšších stredných pozíciách. Medzi slovenskými veľvyslancami jasne dominujú muži – zo 62 veľvyslancov je bohužiaľ len 9 žien. Nie je to nijaké vybočenie zo svetovej normy. Ešte pred piatimi rokmi bolo 85% veľvyslaneckých postov vo svete obsadených mužmi. Smutné je, že sme sa ako krajina v tejto štatistike za tých päť rokov neposunuli k lepšiemu.  

Osobne si nemyslím, že by to súviselo s nedostatočným vzdelaním, menšou šikovnosťou alebo nebodaj slabými líderskými či manažérskymi schopnosťami slovenských diplomatiek. Skôr naopak. Som presvedčená, že ide skôr o pretrvávajúci rodový stereotyp, kedy sa do najvyšších riadiacich a reprezentatívnych funkcií častejšie (až automaticky) dostávajú muži. Kariéra úspešného diplomata je prirodzene založená na tom, aké má kontakty, s kým sa pozná, ako rýchlo sa vie dostať k dôležitým informáciám, ktoré vie v ideálnom prípade správne zanalyzovať, dať do kontextu a posunúť včas na to správne miesto. Je to prirodzené, pretože pracuje pre svoju krajinu, pre ktorú sú dôveryhodné (a občas exkluzívne) informácie často najcennejšou komoditou. A tu sa dostávame k meritu veci.  

Diplomacia vždy bola a do veľkej miery stále aj je pomerne exkluzívny pánsky klub. Do tohto klubu majú ženy prístup len čiastočne a len veľmi ťažko sa vedia v tejto sieti kontaktov a mužských známostí a priateľstiev silnejšie etablovať. Dôvodom je nielen to, že pre väčšinu žien je náročné, občas priam nemožné, voľnočasovo sa socializovať s mužmi ich mužskými spôsobmi. Ženy v diplomacii, ako som to zažila ja, majú zväčša rodinu, deti a ešte stále pretrvávajúci model, kedy je väčšina neplatenej práce v domácnosti práve na nich. Kľúčovým tiež podľa mňa ostáva jeden zásadný faktor. Pri vyslaní do zahraničia často platí, že partner, ktorý odchádza s vami, čelí svojmu vlastnému kariérnemu problému – ako pracovne a kariérne pokračovať, keď máte 4 roky žiť v zahraničí a robiť „iba“ reprezentujúceho partnera svojej manželke? S tým sa vie vnútorne popasovať len málo mužov.     

Čo vás počas pôsobenia v tejto oblasti prekvapovalo?
Ja som pracovne počas desiatich rokov priamo zažila len britskú diplomatickú službu. V nej ma prekvapovali najmä tie inovatívnejšie veci: už dávno predtým, ako sa o tom vôbec začalo na Slovensku hovoriť, som dostala možnosť pracovať na polovičný, resp. skrátený úväzok, keď som sa vracala z materskej dovolenky. To mi mimoriadne pomohlo v tom, aby som nemusela čeliť pocitom viny, že sa realizujem na úkor svojich detí, ktorým nevenujem dostatok času. Okrem toho som dostávala veľkú podporu v kvalitnom odbornom vzdelávaní, ktoré súviselo s mojou prácou. Pokiaľ viem, toho je na Slovensku stále žalostne málo.

Ešte prekvapujúcejší, a pre mnohých, vrátane mňa, spočiatku až šokujúci, bol prípad, keď istý britský diplomatický manželský pár pracoval na jednej pozícii tak, že sa obaja manželia po troch mesiacoch striedali. My ako ich kolegovia sme si museli zvykať na striedane pracovného štýlu, resp.dvoch pomerne odlišných osobností. Na druhej strane, a teraz s odstupom času to vnímam ešte silnejšie, pre nich to bolo vynikajúce v tom, že sa mohli realizovať a kariérne rásť obaja. Navyše, britské ministerstvo zahraničných vecí tak mohlo využívať talent dvoch ľudí, ktorí navyše nemuseli mať pocit, že uprednostnením kariéry jedného z nich trpí ich vzťah alebo rodina.  

Katarína Strýčková vyštudovala žurnalistiku, politológiu a medzinárodné vzťahy a aproximáciu práva na UK v Bratislave. Desať rokov pôsobila na Britskom veľvyslanectve v Bratislave. Takmer päť rokov riadila odbor zahraničných vzťahov a protokolu v Národnej rade SR. V minulosti sa venovala predovšetkým oblasti zahraničnopolitických rokovaní a analýz, príprave a riadeniu oficiálnych a pracovných návštev najvyšších predstaviteľov štátov, a príprave a riadeniu európskych i svetových samitov a konferencií. Ako konzultantka pracuje pre súkromných i firemných klientov, okrem iného pracovala napríklad aj pre prezidentku Zuzanu Čaputovú. Okrem toho založila a vedie občianske združenie Klub železných matiek a úspešný podcastový projekt rozhovorov s inšpiratívnymi ženami V ženskom rode, s ktorým od novembra tohto roku pôsobí v Denníku N.