MatyldA PÁLFYOVÁ

Matilda Vilma Pálfiová /neskôr si začala hovoriť Matylda Pálfyová/ sa narodila v hájovni, v Kostoľanoch nad Hornádom 11.3. 1912. Jej otcom bol hlavný polesný Ján Pálfi, vtedy 47 ročný, matka Rozália Pálfiová mala 38 rokov. Matylda sa čoskoro stala polosirotou, o matku prišla za nezistených okolností. Kostoľany nad Hornádom sa nachádzajú v malebnom prostredí Hornádskej doliny a horského celku Čierna hora. Okolité lesy a hory v rodisku prešla Matylda s otcom mnoho krát. Zrejme tu sa začala budovať jej láska k prírode a turistike. Zároveň dostala možnosť fyzickej realizácie, ktorá sa počas jej života javila ako výrazná potreba, uspokojovaná nadšením pre rôzne druhy športových aktivít. Od útleho veku bola osôbkou, ktorá potrebovala väčší priestor na sebavyjadrenie. Zo záznamov triednych výkazov vyplýva, že bola dobrou žiačkou, ale zároveň “sebavedomá, často vyrušujúca”. Budúca majsterka sveta a olympionička mala v dvoch ročníkoch meštianskej školy v Košiciach, kam sa s otcom presťahovala, dvojku z telesnej výchovy. Učitelia, prevažne českého pôvodu, boli organizovaní v TJ Sokol, ktorá sa v tom čase v Košiciach, najmä počas sokolského sletu tešila obrovskej popularite. Všestranne nadanú Matyldu si všimla učiteľka Marie Dvořáková, ktorá ju viedla nielen k športu, ale aj k spevu, v ktorom vynikala. Pod jej vplyvom sa už ako dvanásťročná stala členkou Sokola. Venovala sa volejbalu, stolnému tenisu, ľahkej atletike a gymnastike. Zrejme zlomovým momentom, v ktorom sa rozhodla výlučne pre športovú gymnastiku bolo vystúpenie Československej obce sokolskej v Košiciach, ktoré sa uskutočnilo 6. júla 1927 pred 10 000 divákmi, na ktorom predviedli gymnastické družstvá žien a dorasteniek cvičenia vyššej vyspelosti. Pätnásťročná Matylda tieto vystúpenia sledovala so zatajeným dychom.

ÚČASŤ NA OLYMPIÁDE VĎAKA NÁHODE
Nasledovali roky, v ktorých Matylda so zápalom trénovala. Dokončila meštiansku školu a zúčastnila sa prvých pretekov v Prahe v roku 1932 (náradie, prostocvik, ľahká atletika), kde celkovo získala 3. miesto. Jej prvým zamestnaním bolo miesto korešpodentky v stavebnej firme Ing. Beřicha Minařu, ktorý bol členom Sokola a Matyldu plne podporoval. Neskôr nastúpila ako korešpodentka do Východoslovenských elektrární. Jej nástupný plat bol 300 korún. Popri zamestnaní na sebe tvrdo pracovala, čo jej vynieslo účasť na vyhľadávacích pretekoch v športovej gymnastike, ktoré sa uskutočnili 16.7. 1935 v Prahe. Tie mali vytvoriť družstvo, z ktorého sa neskôr urobí reprezentačný výber na OH v Berlíne v roku 1936. Tu o jej ďalšom osude rozhodla náhoda. Matylda, ktorá sa umiestnila na 26. mieste z 33 pretekárok sa pôvodne do družstva Československej obce sokolskej nedostala (ČOS). Vypadla však Kobelářová, ktorá musela nomináciu pre služobné dôvody odmietnuť a šancu dostala práve ona. V tom období jej zomrel otec a keďže nemala súrodencov, zostala sama. Svoju šancu v družstve ČOS prijala ako životnú príležitosť a dva roky tvrdo trénovala. Zanechala atletiku a plne sa sústredila už len na gymnastické prvky – cviky na kruhoch, bradlách nerovnakej výšky, preskok cez koňa a rovnovážnym cvičeniam na kladine. Spolu s družstvom ČOS chodila na rôzne ukážkové cvičenia a každé dva týždne dochádzala do Prahy alebo Brna na prípravu pred olympijskými hrami. Jej zamestnávateľ sa k častým absenciám v práci postavil s maximálnym pochopením a Matylda nesklamala. 18. mája 1936 sa v Pražskej Lucerne uskutočnili nominačné preteky s účasťou 40. súťažiacich z celej republiky. Obsadila 4. miesto a bola zaradená do družstva Československa. Spravodaj východoslovenskej sokolskej župy Jána Kollára o tom informuje: “Sestra Matylda Pálfyová, členka TJ Sokol Košice, je první Slovenskou vubec, ktorá se svou neúnavnou pílí probojovala do olympijského družstva žen a při konečných vylučovacích závodech umístnila se na 4. míste se 73,0 body. Ve společném utkání olympijského družstva našeho i s olympijským družstvem Sokola jugoslovanského v Lublani 31.5. dosáhla dokonca 3. místa ze všech závodnic. Počtem 71,4 bodu. Je to výkon vynikající, k nemuž všichni sestre Matylde blahopřejeme a na cestu k nejvyššímu závodu světa na OH do Berlína jí přejeme hodně zdaru.” Na Matyldin úspech upozornil aj Slovenský denník: “ Slovensko má dôvod zaujímať sa zvlášť o výsledok závodu, pretože zaradením sestry Pálfyovej z Košíc, prvý raz vystupuje na tak významnom medzinárodnom závode telocvičnom príslušníčka slovenského národa a sokolstva. A sestra Pálfyová je z tých závodníc jedna z najvyspelejších, ktorej priemer sa od závodu k závodu vytrvale zvyšoval.”

BERLÍN 1936
Pod poradovým číslom 831/36 dostala od ČSOV v Prahe list, v ktorom je menovaná za člena československého olympijského družstva pre XI. OH v Berlíne. Nie je známe, ako sa Matylda stavia k vlne protestov proti politickému zneužitiu olympiády Hitlerom, čo vnútorne prežíva, ale je zrejmé, že sa v tom období napriek všetkému naďalej plne sústreďuje na tréning. (Dokumentuje to aj zachovalá žiadosť o dovolenku pre výcvik na olympiádu z 10. marca 1936.) Svet cítil nebezpečenstvo - bolo zrejmé, že hitlerovská propaganda sa nezastaví pred ničím. Na celom svete vznikali výbory, ktoré vyzývali na bojkot berlínskej olympiády. Situácia začínala byť vážna a protinemecká kampaň sa zintenzívňovala. Vynakladala sa veľká snaha na preloženie OH do iného štátu. Titulná strana časopisu Výboj (Socialistická tělovýchovná internacionála a Rudá sportovní internacionála )už v roku 1935 apeluje na športovcov a organizácie v Československu : “Provolání ke všem sportovcum, které vyzývá k bojkotu Hitlerovy olympiády v Berlíně 1936.”  V článku sa nachádza aj karikatúra Hitlera stojaceho uprostred štadiónu s krvavým oštepom v ruke. “Hitler nyní potřebuje olympiádu v Berlíně. On se snaží zlepšiti si své mezinárodní záležitosti. Olympiáda v roce 1936 je pro něměcký fašizmus prostředkem k zesílení jeho vlivu v celém světě, prostředkem ku propagování fašizmu ve sportu. Pod tlakem Gestapo a S.S., za pomoci teroru, hrozbou zatčením a týráním v žalářích a koncentračních táborech donutí Hitler tisíce německých sportovců k hlasitému provolávání slávy a aby v parádních pochodech naplnily berlínské ulice, potřísněné dělnickou krví.“  Československý výbor na obranu olympijských zásad v spolupráci s Federací proletářské tělovýchovy ako bojkot olympiády zorganizoval v Prahe Lidové hry, ktoré mali aj medzinárodnú účasť. Hry sa niesli vo výrazne protifašistickom duchu a zúčastnili sa ich aj niektorí členovia Sokola, Československého orla, Junáka a mnohé ďalšie športové organizácie. V novembri 1935 sa vydal do Nemecka na predolympijskú návštevu predseda Medzinárodného Olympijského výboru Baillet Latour, stretol sa s Hitlerom a vzápätí vydal vyhlásenie, ktorým celú kampaň proti konaniu olympiády v Berlíne ostro odsúdil. Pri vstupe do republiky v Sezimovom Ústí prišiel olympijskú štafetu, ktorú prenášali územím Československa pozdraviť aj prezident Edvard Beneš. Sám sa v tom čase snažil ubezpečiť znepokojených občanov, ktorých trápil šíriaci sa fašizmus, keď okrem iného vyhlásil: "Neverte rečiam, že sa chystá vojna." Napriek všetkému však Československo poslalo do Berlína dovtedy najväčšiu výpravu s cieľom neprovokovať provokatéra a s alibistickým vyhlásením, nemiešať sa do vnútropolitických záležitostí hostiteľa. Ľudovít Mutňanský vo svojej knihe XI. olympické hry v Berlíne opisuje prvé dojmy z cesty do dejiska hier: "Z obloka vlaku v Nemecku už vidíme, čo sa chystá. Nevideli sme tu najmenšiu dedinku, kde by nebola vyvesená nemecká zástava alebo zástava s hákovým krížom, symbolom to nového Nemecka. Čím ďalej sa blížime k Berlínu, tým sú mestá viac ozdobené... Na berlínskych uliciach pochoduje vojsko, uniformované útvary SA, SS, ďalej takzvaná hitlerovská mládež. Všade rovnošata, po vojensky. Ulice sú plné. Domy sú okrášlené kvetinami, vlajkami a obrazmi Hitlera." Uprostred okázalosti a slávnostnej atmosféry pochodovali pred masami ľudí športovci 49. štátov. Vzducholoď Zeppelin krúžila okolo štadiónu a vliekla za sebou obrovskú olympijskú vlajku. Matylda o dojmoch z olympiády píše:

"Berlín-to je železná disciplína. Zázračná organizácia olympijských hier prekvapovala.. Čistota, úslužnosť a disciplína charakterizovali toto dejište svetových hier. Športovkyne však nebývali v olympijskej dedine, ale v osobitných hoteloch, bývali sme v hotelovom pavilóne Friesenhaus - 5 minút od štadióna. Štadión zbudovaný prakticky, prehľadný z každého bodu, videlo sa na celú plochu rovnakou mierou. Stravovanie prvotriedne, na anglicky spôsob, ale pre nás nezvyklý, lebo nám nedovolí variť po našom, hoci sme mali vlastnú kuchárku, čo tiež rušivo zasiahlo do riadneho chodu. Hygiena prvotriedna, ako v mramorovom bazéne niektorej z filmových hviezd hollywoodských."

8. a 9. augusta vystúpilo osemčlenné družstvo gymnastiek a ich výkon bol taký presvedčivý, že ich hneď považovali za favoritky. Na prekvapenie mnohých však boli ohodnotené striebrom, hneď za Nemkami, ktoré získali zlato. Matylda prispela k striebru družstva ako jeho výkonnostne štvrtá členka z ôsmich. O rozdelení ocenení hovorí: „Podľa mojej skromnej mienky družstvo našich žien, nie preto, že i ja patrím medzi ne, zaslúžilo sa o zlatú medailu, prvú cenu. A s kľudným svedomím prehlasujem, že sme boli zaskočené celkom neoprávnene. Už počas cvičení duševným zrakom sme videli trepotať československú vlajku na stožiari víťazov, ale po odstavení slza horkosti zvlhla naše zraky.“ Náladu počas súťaže popisuje článok M. Provazníkovej v časopise Sokol, ktorý vyšiel tesne po Olympiáde. „Tak bezohľadné obecenstvo v telocvičnej súťaži (pozn. gymnastika sa v tom období označovala ako telocvik) nikto z nás ešte nezažil. Pokrikovanie na porotu, pískanie, keď súťaž postrádala tempo, zborové pozdravy (pozn. tvz. “hailovanie”) a povzbudzovanie nemeckých súťažiacich, búrlivý potlesk ich výkonom bez ohľadu na to, že súčasne iná súťažiaca cvičila na kladine, kde toľko záleží na sústredení, a hneď na to hrubé okrikovanie tých, čo tlieskali iným ako nemeckým súťažiacim, keď cvičila Nemka – to všetko vytváralo nervy drásajúce ovzdušie, ovzdušie, v ktorom bolo hrdinstvom vydržať do konca.“  Naše gymnastky však neboli jediné, kto sa na nespravodlivé ohodnotenie sťažoval. Strieborný medailista, zápasník Jozef Herda, slovák, ktorý sa Olympiády tiež zúčastnil spomína: "Mohla byť aj zlatá! Ale čo keď vo svete nebolo ani vtedy spravodlivosti."

Svoj návrat do Košíc po Olympiáde oznámila iba v práci a preto ju na stanici čakal len riaditeľ Východoslovenských elektrární, pán Eugen Peťko, hrdý na svoju pracovníčku. Podľa zachovalého dokladu jej pre úspech na Olympiáde zdvihli plat na 860 korún. V rozhovore v novinách M. Kolesár Matyldu opisuje: “ Svojou postavičkou, ináč viac by zapadla do družstva holubíc svetového mieru, než tvrdého ohňa v olympijskej svetovej vyhni...” Matylda bola postavou naozaj veľmi drobná, preto vždy na spoločných fotografiách stojí na konci alebo na začiatku radu. Svoju účasť na olympiáde komentovala so skromnosťou „... som šťastná Slovenka, že som národu a vlasti ako jeho malý člen slúžila...“ Jozef Herda trochu trpko spomína na prijatie prezidentom, na ktorom sa zúčasnila aj Matylda. “Aj keď nás po OH prijal prezident E. Beneš, zablahoželal a ponáhľal sa na rokovanie. Ani pohárom vody nás neponúkol, ani tí, čo ho obskakovali.” 

NÁHLE UKONČENIE GYMNASTICKEJ KARIÉRY
Matylda Pálfyová má v rodnom liste zápísané meno Matilda Vilma Pálfiová. Možno sa domnievať, že zmenu v prepise mena na Matylda Pálfyová spôsobil fakt, že ju takto dlhý čas zvykli uvádzať české médiá. Ich vplyv v gymnastike, ale aj vo všeobecnom povedomí, musel byť značný, keďže tento šport sa v bývalom Československu desaťročia rozvíjal predovšetkým v rámci českého Sokola. V silnom družstve vtedajšej ČSR na čele s absolútnou majsterkou sveta z roku 1934 Vlastou Děkanovou, patrila Pálfyová od roku 1935 medzi najlepšie pretekárky. V roku 1938 na svetovom šampionáte v Prahe získala Matylda spolu so svojim družstvom prvé miesto a medzinárodné uznanie. Po súťaži družstiev sa Matylda ako prvá Slovenka v histórii tešila z titulu majsterky sveta (v jednotlivých disciplínach na náradiach, ale napríklad aj v behu na 60 metrov, vtedy ešte ženy samostatne nesúťažili; neoficiálne však dostala najvyššie známky na kruhoch a v preskoku). To bola rok presťahovaná z Košíc do Bratislavy, kde pracovala v Západoslovenských elektrárňach ako korešpodentka. Koncom roku 1938 boli zrušené všetky telovýchovné organizácie a spolky na území Slovenska.

Matylda nebola zaujímavá len v tým, že sa z olympiády v Berlíne vrátila ako prvá slovenská žena s medailou. Na zamyslenie je aj fakt, v akej spoločenskej, kultúrnej a politickej nálade vyrástla na ženu, ktorá športom žila. Parkúrové jazdenie, ktoré sa jej stalo osudným bolo v tom čase stále záležitosťou mužov a Matylda bola z ich pohľadu extrémom. Popri atletike a športovej gymnastike bola neskôr aktívna aj vo vodáckych športoch a spomínanom jazdení. Je zjavné, že šport považovala za svoj životný štýl. V jej prípade nešlo len o sezónnu aktivitu pred tým ako sa vydá a začne žiť život „bežnej“ ženy. 

Ak si chceme predstaviť rozvoj možností športujúcej ženy v medzivojnovom období, nemôžeme obísť pojmy ako boj, konflikt a vojna vo vtedajšom utváraní rodových /aj národných/ identít. Tradičný obraz mužskosti bol dlhodobo poznamenaný  všeobecnou brannou povinnosťou, ktorá univerzalizovala funkciu muža ako bojovníka a prispievala k ostrej diferenciácii medzi ženskosťou a mužskosťou, keďže ženy nerukovali. Takto zadefinovaná rodová identita nasiakla aj do telocvičných a veteránskych spolkov, kde zoceľovanie tela, vojenské cvičenia, ale aj nadmerné požívanie alkoholu predstavovali hlavné súčasti mužsko – vojenského charakteru. Ženy sa tu väčšinovo nachádzali v pozícii obdivovateliek, ktoré pre „fešáckych“ gardistov, sokolov alebo orlov vyšívali zástavy a odovzdávali im ich na verejných slávnostiach. Vo všeobecnosti bol „boj“ vyhradený mužom vo všetkých oblastiach vrátane športu. V čase, keď sa prvým mladým ženám nakoniec podarilo dostať sa do športových spolkov, nesmeli súťažiť, napríklad tenis mohli spočiatku hrať len zo zábavy. Situácia sa výrazne zmenila až po dvoch svetových vojnách, kedy sa predstavy o pasivite a nebojovnosti žien transformovali a po roku 1945 štát začal presadzovať ideál novej pokrokovej ženy – „bojovníčky za mier a lepšiu budúcnosť.“ 

Matylda mala šťastie, že väčšinu pedagogického zboru meštianskej školy, ktorú navštevovala, tvorili českí učitelia, v tom čase organizovaní v Telocvičnej jednote Sokol. Stala sa členkou už ako dvanásťročná. Pôsobenie žien v športovom klube na Slovensku v priekopníckych začiatkoch bolo limitované na dve až tri sezóny. Ďalej sa ženy cez bariéru názorov rodičov alebo lekárov nedostali. Predsudky okolia zohrávali stále vážnu úlohu. Telocvičné spolky ako Sokol, Orol a skautské spolky, im napriek tomu vytvárali pomerne priateľské prostredie. Najviac možností presadiť sa však našli v kolektívnych športových hrách, ktoré začali na Slovensku po vzniku Československej republiky. Všetky však boli poznačené nepriaznivou povojnovou finančnou situáciou. Dievčatá pôvodne športovali v dlhých sukniach, naškrobených blúzach a s čepcami na hlave, čo nepôsobilo na rozvoj športovania progresívne. Stagnáciu rozoberala aj športová tlač, ktorá ako motiváciu v ženskom športe označila možnosť dostať ženy von na zdravý vzduch, na ihrisko, dopriať im voľnosť, radosť, obratnosť a silu. Ženský športový odev, jeho vhodnosť, či nevhodnosť z hľadiska morálky a praktickosti zamestnával pozornosť verejnosti. Postupná zmena charakteru zo zábavnej formy na moderný šport sa odrazila aj na ňom. Sukne boli kratšie, zmizli klobúky, šatky a iné nepraktické pokrývky hlavy, blúzky nahradili dresy, zaviedli sa krátke nohavice a trenírky, ktoré boli síce vnímané časťou verejnosti ako opovážlivé až provokatívne, časom sa však ukázali ako logické a nevyhnutné. 

Konzervatívne teórie o negatívnom pôsobení športu na ženský organizmus, zdôrazňujúce nebezpečenstvo neplodnosti alebo údajnej premeny ženského organizmu na mužský, ako aj pohoršenie  pri pohľade na ženské telo v športovom odeve nenašli ohlas u členov Medzinárodného olympijského výboru, a po osemročnej prestávke spôsobenej prvou svetovou vojnou, sa na prvých povojnových olympijských hrách v Antverpách zúčastnil dovtedy nevídaný počet olympioničiek – až 64.

 Následne, v roku 1021 vnikla Medzinárodná federácia ženských športov v Paríži, v ktorej sa Československo aktívne angažovalo, čo prispelo k propagácii a posunu ženského športu na domácej pôde a razilo cestu moderným názorom na telesnú kultúru žien. Ozvali sa však aj kritické hlasy, ktoré upozorňovali na to, že napriek počiatočnej snahe o presadenie ženského športu, nenasledoval  progresívny vývoj a potenciál mnohých nádejných atlétok zostal nevyužitý. Pôvod mohol byť v radoch samotných športovcov, ktorí mu neprikladali patričnú dôslednosť, ženy boli zanedbávané v technickej príprave a to viedlo k úpadku v porovnaní so ženami v iných krajinách. Napriek pretrvávajúcim predsudkom bol vývoj ženského športu čoraz viac akceptovaným fenoménom. Najmä špičkový šport na medzinárodnej úrovni priniesol ženám nové možnosti predovšetkým v atletike a gymnastike. Na olympijských hrách v Amsterdame v roku 1928 vo všetkých disciplínach prekonali ich aktérky svetové rekordy.
Matylda žila v Košiciach iba s otcom, ktorý ju zrejme v jej aktivitách podporoval, pravidelne trénovala, vďaka čomu sa neskôr mohla zúčastniť vyhľadávacích pretekov v športovej gymnastike v roku 1935 v Prahe. Kvôli príprave na olympiádu v Berlíne však musela dva roky dochádzať do Prahy a brať si dovolenku z práce. Medzi trinástimi ženami v 164-člennej československej výprave bola okrem nej ešte ďalšia Slovenka - atlétka Margaréta Schieferová. Matylda, ktorá sa vrátila  so striebornou medailou sa neskôr snažila ženský šport na slovensku propagovať. 

Keď po prijatí zákona o autonómii Slovenska v roku 1938 zrušila vláda telovýchovné spolky, pričom jedinou povolenou telovýchovnou organizáciou na Slovensku sa stala Hlinkova garda, športová gymnastika, aj atletika, ako možnosť pre ženy, sa ocitli v kríze. Tú okrem vojnových pomerov prehĺbil aj odchod českých cvičiteľov zo Slovenska. Článok, ktorý Matylda uverejnila v jednom z prvých čísiel časopisu ŠPORT pomerne jasne komentuje možnosti ženského športu na Slovensku v tom období: 

 „Dodnes nerozriešená, pálčivá otázka u nás na Slovensku. Čo sa už o ženskom športe navravelo a napísalo, ale na skutky, žiaľbohu, ešte nedošlo. V minulých rokoch predsa sme mali možnosť – my ženy – v rôznych telocvičných organizáciách venovať sa – každá podľa svojich schopností – kultu tela. Náš štátny prevrat doniesol nám ženám, nútený odpočinok, ktorý sa však teraz nezdravo predlžuje. Tento čoskoro trojročný interval – nespomínajúc športovkyne výkonné, t. j. atlétky alebo telocvikárky, ktoré upadajú vo výkonoch už po 2-3 mesačnej činnosti – priamo zhubne pôsobí na každé ženské telo, odovzdávajúce sa pohodliu a leňošeniu. Máme prázdne telocvične anevyužité ihriská. Potrebujeme len vedúce sily, organizátorky, demonštrátorky, ktoré by začali pracovať v svojom okruhu. Najlepšie sa hodia na tieto úlohy učiteľky alebo bývalé vedúce cvičenky z rôznych telocvičných spolkov. Obraciam sa týmto v prvom rade na Slovenky – športovkyne, ktoré už majú určitú športovú minulosť buď ako výkonné alebo vedúce sily, aby sa prihlásili do menovaného spolku (pozn. išlo o Klub slovenských turistov a lyžiarov (KSTL) založeného v januári 1939), avšak s uvedomením si, že ich tam čaká určitá práca, buď organizačná, administratívna alebo iná. Odmenou im bude pýcha a radosť z dobre vykonanej záslužnej práce a vďaka tých, ktoré už toľké časy čakajú na naše prebudenie sa v tomto smere.“

Zdroje
BUREŠ, P., PLICHTA, J.: Sport s telesná kultura v Čsl. Republice a cizine. Praha 1931.
MANNOVÁ, Elena: Mužské a ženské svety v spolkoch. In:DUDEKOVÁ, G. Na ceste k modernej žene. Bratislava: Veda, 2011.
MACHAJDÍK, Igor: Ženy v športe – od diskriminácie k suverenite In:DUDEKOVÁ, G. Na ceste k modernej žene. Bratislava: Veda, 2011.
KAFKA, Marián – DRENKO, Jozef: Matylda Pálfyová, prvá slovesnká olympijská medailistka a majsterka sveta. Bratislava: SOV, 2006.

Poviedka Zuzany Belkovej

V ten deň ju otec zobral do Košíc. Vo vlaku jej povedal, že sa tam čoskoro sťahujú. Pozerala z okna na bežiacu krajinu a počúvala na pol ucha. Ešte bola duchom na včerajšej pochôdzke lesom. Priniesli bažanta, ktorého otec zaniesol farárovi. Rozprávali sa o nej, ale ona nepočúvala. Myslela na Bélu od susedov, ako jazdili na koni bez sedla. Vyrazili ráno k jazeru na celé predpoludnie a vracali sa tryskom, so zdvihnutými rukami. Ten pocit, že oslobodila dušu telom, udržovanie rovnováhy, podvedomá koncentrácia na bod, v ktorom celá bytosť splýva s chrbtom koňa, milovala to. Béla mal päť sestier, ktoré tvrdo pracovali. Matylda často videla, ako vlečú pranie v plachte k potoku. Aj ich pranie. Otec im platil za to, že im prali, sem tam poupratovali. Oni dvaja doma nerobili takmer nič. Otec ako polesný trávil čas hlavne pochôdzkami v horách a Matylda chodila s ním. Neraz ju niesol z lesa v noci na chrbte v plachte, v ktorej inokedy priniesli zajaca a len ju zložil spiacu do perín. Ženy, mladšie, bez vyhliadky na ženícha, staršie, nevydaté, alebo vdovy v najlepších rokoch, ktoré mali dedinou povolené vojsť do domu vdovca, a občas z rôznych dôvodov chodili, krútili hlavami. Taký pekný chlap a tak je tu pusto. Sám s dieťaťom. Veď zdivejú. Hladili mu košele, varili im. Ako kedy. Vždy sa nejaká našla. 

Bélove sestry ju nemali rady, pretože bola iná. Im by mama nedovolila lietať s chlapcami. Ony vstávali skoro a skoro aj líhali. Matylda nemusela, keď nechcela. Mohla zostať v posteli s knihou, ak pršalo a nešli na svoju púť po Hornádskych lesoch. Otec ju brával k farárovi, aby si vybrala z jeho knižnice. V škole mali knižnicu tiež, ale pán učiteľ nedovolil brať knihy domov. Farár ju nechal, aby si ich prezerala, a jeho gazdiná zatiaľ šklbala bažanta v komore. Urobí ho na víne. Po večeri pôjdu s otcom domov. Zoberie si knihy od farára. Knihy s praktickými radami pre gazdinky, herbáre, spevník, ktorý jej farár odporučil, a jednu knihu, ktorú si vybrala sama, o koňoch. Ukryla ju v šatke, lebo nebola v kôpke odporučených kníh. Krásna kniha. Koníky maľované tušom, šrafované. Odchádzali neskoro. Domov ušla takmer bez pozdravu, len aby si nevšimli, že niečo skrýva na hrudi. Kniha ju hriala a už sa videla, ako sa v nej stráca a prstom opisuje kontúry obrázkov. Doma ešte sedela v posteli a spievala otcovi z farárovho spevníka. Keď zistila, že zaspal, prebehla bosými nohami po chladnej dlážke k lampe a zahasila knôt, kniha o koňoch pod vankúšom. 

Vstávali skoro, aby stihli vlak. A teraz v ňom sedeli na tvrdej lavici, otec mĺkvy, Matylda zamyslená. Ako to myslel, že sa budeme sťahovať? A čo les? A kone? A Béla so sestrami? Veď to nie je ďaleko, hocikedy sa môžeme vrátiť, uzatvoril apa. Najprv išli do školy, kam by mala chodiť. Učiteľka sa volala Marie. Mala šaty, aké Matylda videla aj na iných ženách v meste a páčili sa jej viac ako ťažké sukne, ktoré sa nosili v ich dedine. Marie nechcela vedieť nič o tom, ako vie Matylda obriadiť chalupu. Namiesto toho jej Matylda sama porozprávala, ako vie obriadiť koňa, a Marie sa smiala. Nevedela po maďarsky, hovorila po česky, ale rozumeli si. Chcela, aby jej Matylda spievala. Počúvala ju dlho. Nezaspala ako apenko. Ukázala jej telocvičňu a dreveného koňa, cez ktorého skákali chlapci. Matylda si predstavila, ako ho raz sama preskočí na Bélovom koni. 

Potom išli s apom do cirkusu. Posledné, na čo si Matylda spomenula, bolo, že si sadli na drevenú tribúnu kdesi vzadu, musela naťahovať hlavu, aby videla. Bolo plno. Prebrala sa nalepená na ohrade manéže, celkom vpredu, nevedela, ako sa tam dostala. Musela byť v mrákotách. Ľudia už odchádzali, ale jej sa nechcelo do obyčajného večera, v ktorom pod hviezdnymi nebesami nelietajú telá artistov, telá, ktoré môžu viac, ako si Matylda kedy dokázala predstaviť. Telá, ktoré s precíznou eleganciou dosahujú možnosť odlepiť sa od zeme a lietať, telá, ktorých ohybnosť nemá limity. Bosoráci, ktorí brázdia vzduch a za sebou nechávajú trblietavú stopu, čo vypaľuje znamenie do duše, ako horúcim železom značku na srsť žriebäťa. Matylda nedýchala. Cítila, ako jej krv roznáša do každej končatiny čosi euforické, čo jej stúpa kožou von, do okolia, do vzduchu a mieša sa s nekonečnom. Prebrala ju otcova ruka na ramene. 

Vyšli von. Vonku stretli apenkovho známeho, ktorý mal so sebou dcéru. Aj vy ste boli v cirkuse? Dievča bolo vysoké rovnako ako Matylda, ale iné. Jej topánky boli ako čerstvo prinesené od obuvníka. Pyšné na svoj nedotknutý zjav. Jej vlasy ozdobené stuhou poslušne ležali s hodvábnym pôvabom na hlave, ktorá určite voňala podobne, ako jej šaty. Matylda si zakryla škvrnu od lekváru na zástere rukou a ťažké vrkoče prehodila na chrbát, aby nebolo vidieť, že nie sú česané celé veky. Svojhlavé pramene z čela si uhladila za uši a potom si dievča sebavedome premerala. Ako sa voláš? Ale dievča neodpovedalo. Schovalo sa za otca. Matylda počula, že sa bavia o nej. Je dobre, že ide do meštianskej školy. Mala by sa zlepšiť v slovenčine. Časy sa menia... Čisté, pekné dievča vykukne spoza otcovho chrbta a vyplazí na ňu jazyk. Matylda sa otočí a ujde. Aj dievča sa rozbehne, že pobeží za ňou, ale pevná ruka muža ju drží, nepustí ani o krok ďalej. Matylda chvíľu beží sama. Vidí, že apenko sa ďalej rozpráva. Vie, že sa mu dcéra vráti. Nestratí sa v hlbokom lese, tak prečo by sa bál, že sa stratí v meste, kde je každá ulica označená nápisom? Veď ju učí čítať od mala. 

Matylda obehla cirkus, až prišla k malému, vedľajšiemu šapitó a vošla dnu. V manéží bežal koník a na jeho chrbte chlapec. Matylda cítila, ako sa jej dnes už druhý krát zastavil dych a takto umŕtvená všetkému, aj vlastnému telu, sledovala chlapca, ako robí na chrbte koníka lastovičku. Noha krásne vystretá, ruky roztiahnuté. Keď ju míňal, poslal jej úsmev. Potom urobil stojku na rukách, ktoré ležali dlaňami na chrbte zvieraťa, akoby z neho vyrastali. Chlapec napokon zoskočil a prešiel k Matylde. Odkiaľ si? Spýtal sa s ruským prízvukom. Z Kostolian. A ty? Odnikadiaľ. Chytil jej ťažký vrkoč. Načo ti to je? Aby som sa vydala. Chlapec sa chrapľavo zasmial. Za koho, za mlynára? Matylda prudko pokrútila hlavou. Aj ja viem na koni. Tak poď!, zavolal ju chlapec. Matylda vysadla na koňa, chlapec vyhupol za ňu a obišli manéž. Potom jej chlapec pomohol vstať, roztiahol jej ruky a takto chvíľu splývali na chrbte koníka, ako dravé vtáky čo krúžia vo výške nad skalami, na ktoré sa Matylda rada pozerala, keď s otcom oddychovali po dlhej pochôdzke hrebeňom. Všetci traja jedna bytosť. Matylda omámená, oči zatvorené, všetko také intenzívne, až sa zľakla. Zatočila sa jej hlava a chlapec jej musel pomôcť, aby nespadla. Zošuchla sa z koňa. Musím ísť. Chlapec iba prikývol a smutne jej zakýval. Otec ju nehľadal. Čakal. Stál sám tam, kde ho nechala a smutne pozeral do diaľky. 

Vo vlaku sa nerozprávali. Obaja mysleli na svoje. Doma si rovno ľahli do postele. Matylda sa uistila, že apa spí. Potom vzala britvu a postavila sa na stolček pred zrkadlo, ktoré používal pri holení. Odrezala si oba vrkoče. Boli ťažké ako konský chvost. Aj tak páchli. Strčila ich pod vankúš a zaspala. Ráno ju zobudilo svetlo, ktoré sa dnu vlialo malým oblokom. Slnko práve vychádzalo. Počula ťažký otcov dych. Tvrdo spal. Matylda sa posadila, hlava ľahká, bez vrkočov akoby ju ani nemala. Potešilo ju to. Tá ľahkosť, o tú už nesmie nikdy prísť. Zhodila zo seba šaty a nahá vyšla von. Bélova mama už hádzala sliepkam zrno. Zamrzla a ohúrene na ňu hľadela. Matylda prešla bránkou na ich dvor, bez slova vošla do stajne a odviazala koňa, nasadla a cválala do chotára. Lúka sa ligotala, slnko ju prebúdzalo. Matylda sa postavila na koňa. Urobila lastovičku, urobila stoj na rukách. Stála na chrbte koňa, ruky rozkrídlené. Pokrčila kolená a celou silou sa odrazila z teplého konského chrbta. Odpútala sa, urobila premet vzad, ohnuté telo mäkko kleslo do vzduchu, opísalo oblúk tesne nad zemou a vzlietlo.

Ilustrácia Kamila Krkošová

Vznášala sa v povetrí a splývala s nebom. Ten pocit poznala. Letela ponad Kostoľany, ponad Hornádsku dolinu a Čiernu horu, ponad Košice. Videla Sokolský slet a videla seba, ako cvičí na bradlách, malé dievča, takmer nahé a úplne slobodné. Letela ponad Berlín, ponad olympijský štadión a videla seba ako ženu a pritom stále dieťa, ktoré má strach, ale už sa nemusí učiť, že život je aj krutý. Hákové kríže na zástavách horeli. Ona horela. Letela ponad hory, na ktoré vyliezla, keď bola zamilovaná do NEHO a videla padať bombu na budovu, v ktorej leží notový záznam so symfóniou Leto, čo pre ňu napísal. Hrala jej vo vlasoch, ktoré znovu zapustila po lopatky. Letela ponad celý svoj život až sem, do momentu keď padá z koňa, a jej telo, ktoré nemá limity a ktoré môže viac, ako si kedy myslela, brázdi trávu jazdeckej dráhy. 

Malé Brestovany, 23. september, 1944.