ERNA MASAROVIČOVÁ

Erna Masarovičová sa narodila v Betliari ako dcéra Erny D´Angolo a Alfonsa Masaroviča, ekonomického správcu grófskeho majetku Andrassyovcov. Študovala rok na gymnáziu v Rožňave, no rozhodnutím Viedenskej arbitráže z  2.11. 1938 sa z Betliara stáva pohraničná obec a Erna ako dvanásťročná odchádza k starým rodičom do Bratislavy, kde absolvuje znovu iba jeden, v poradí druhý ročník gymnázia. 

Po vypuknutí vojny odchádza do Kežmarku, kde pokračuje v gymnaziálnom štúdiu. Na začiatku štvrtého ročníka ťažko ochorie a vracia sa späť do Betliara. Izolovaná chorobou veľa číta, počúva rozhlas a vzdeláva samu seba v grófskej knižnici. Táto izolácia ju navždy poznamená, po celý život je hĺbavá a premýšľajúca, no najmä introvertná. Štvrtý ročník meštianskej školy ukončí u druhých starých rodičov v Malackách. V roku 1943 – 1944 študuje na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti odbor textil. Štúdium s finančnou podporou grófa Andrassyho opäť končí predčasne,

Budapešť obsadzujú Nemci a Erna sa musí vrátiť do Betliara. Tu zostáva až do konca vojny, šije, maľuje, kreslí, číta a učí sa z rozhlasových kurzov po anglicky.

V rokoch 1946 – 1951, oveľa staršia ako jej spolužiaci, absolvuje na VŠUP v Bratislave odbor keramiky. Počas štúdií sa opäť izoluje, ale najmä pracuje. Po smrti otca a znárodnení kaštieľa pletie pre spolužiačky a pracuje ako domáca krajčírka, čím si zarába na živobytie a školské potreby.
V rokoch 1951 – 1956 absolvuje spolu s ďalšou ženou Alinou Ferdinandy sochársky ateliér Fraňa Štefunku na VŠVU. Na škole ostáva ešte dva „čestné roky“ 1956 – 58 a pracuje so školským materiálom. Počas školy si uvedomí, že ju ako materiál fascinuje kov a získava svoj prvý ateliér na Štefánikovej ulici, drevenú búdu vo dvore obytného domu. V roku 1955 sa vydáva za Ing. Štefana Kissoczyho, syna známej rodiny prešporských intelektuálov a ešte počas Erniných štúdií sa im v narodí dcéra Katarína.

Beáta Jablonská

„Byť sochárkou je ešte vždy považované za čosi zvláštne a preto si táto profesia vyžaduje tvorkyňu dostatočne arogantnú a ambicióznu“ napísala filozofka Júlia Kristeva k oneskorenému doceneniu sochárky Louise Bourgeois. V nedávno vydanej knihe o Erne Masarovičovej (1926-2008) historička umenia Ľuba Belohradská hovorí vlastne to isté, keď sochárkinu plachosť a introvertnosť považuje za príčiny jej postávania na okraji slovenskej sochárskej scény, tradične meranej výkonmi mužských kolegov. 

V polovici 50. rokoch zo sochárskych ateliérov len nedávno založenej Vysokej školy výtvarných umení, vyšli prvé jej tri absolventky: Alina Ferdinandy, Klára Pataki a Erna Masarovičová. Študovali v čase, keď strnulý akademický realizmus bol povýšený na kánon socialistického realizmu a heroizmus s monumentalitou šiel ruka v ruke s ideou „veľkej sochy“ hrdinského to výkonu umelca - služobníka. Preangažovaná doba práve sochárom ponúkala proletárske, bojové a folklórne témy, s ktorými sa bolo treba hrdinsky popasovať.

Dnes nevieme, čo stálo za sochárkiným rozhodnutím, či ženská intuícia realistky, či povaha experimentátorky, nepodľahnúť spoločensky lákavým pokušeniam prvoplánovej sochárčiny.

A tak, aj keď sa jej prvé umelecké kroky spájajú s kritickými 50. rokmi, nenápadne a prezieravo smerovala k iným sochárskym métam a snom, než k ideologicky predpísaným polohám. Únikové cesty hľadala v neušľachtilých materiáloch ako železo a oceľ, či ľahko taviteľných ako cín a olovo, spracovateľných aj v sochárkinej kuchyni. Pravdepodobne nielen kvôli rodovému obmedzeniu, ale najmä kvôli triezvym zásadám sa ani len nepokúšala preniknúť medzi „majstrov“ vtedajšieho monumentálneho pomníkového sochárstva. Neskôr, na začiatku 60. rokov ako„žena od sporáka“ sa takto vyhla aj oživovaniu národných mýtov svojich generačných vrstovníkov zo skupiny Mikuláša Galandu a držala sa aj bokom od formálnych experimentov vtedy módnej štrukturálnej abstrakcie videnej na výstavách bratislavských Konfrontácií. 

Svoju dobrovoľne slobodnú pozíciu „tej druhej“ alebo „tej z okraja“ si vybrala sama. Veď, či už jej zvieracie sochy ako formálne hry s animálnym motívom, či sochárske torzá ako existencionálne esencie telesnosti neboli a nemohli byť vyzdvihovanými témami vtedajšej marxistickej kunsthistórie.

Našťastie zachované svedectvo jej sôch, dnes jasne hovorí, že tieto „nenápadné“ témy ju priviedli k nekonvenčným sochárskym polohám, novým materiálom či technologickým postupom. Nikdy nerobila rozdiely medzi veľkými a tými menšími realizáciami, medzi vážnou témou a len akoby ľahším hraním. A tak postupné akceptovanie drobnej plastiky a najmä sochárskeho šperku na slovenskej výtvarnej scéne 70. a 80. rokov je predovšetkým aj jej zásluhou. Ak neprehliadneme jej sochy zo zváranej ocele a železa, charakteristické vykrajovanými a zváranými prvkami z kovových plátov, ktoré vecne a bez zbytočných gest nechali vyniknúť vlastnostiam toho ktorého materiálu, tak stopa tejto sochárky by sa nemala vtesnať len do niekoľkých poznámok na okraj moderného sochárstva.

Erna Masarovičová zomrela v roku 2008. Zostali po nej desiatky väčších i komornejších sôch, stovky drobných plastík a autorských šperkov. Aj keď väčšina z nich, i keď v menších mierkach, sú neprehliadnuteľnými objektmi v dejinách slovenského sochárstva, autorke akoby nemal kto ponúknuť stoličku v panteóne slovenského sochárstva. Možno tým prvým pokusom je aj jej prvá monografia, ktorá nechce byť nič viac ako len dôslednou rekapituláciou jej tvorby. A práve,  takto „skromne“ postavený zámer necháva vyniknúť neokázalej a zároveň výpravnej vecnosti dôkazového materiálu. Ľuba Belohradská autorka jednej zo štúdii zvolila rozprávanie, v ktorom nesledovala tradičnú mužskú líniu sochárskych dejín, ale nasvietením na doteraz prehliadané súvislosti vystavala nový obraz sochárky, nenápadne rušiacej dobové a rodové stereotypy. Objaviteľský zážitok pri listovaní knihy ponúkajú aj fotografie autorkiných sôch, citlivo nasnímaných fotografmi Kamilom Vargom a Mirom Švolíkom. A vôbec, vďaka réžii sochárkinej dcéry Kataríny Kissoczy a koncepcii grafickej dizajnérky Zuzany Chmelovej sa táto kniha stala umeleckým činom, ktorý je zároveň potvrdením obľúbeného bonmotu Jozefa Jankoviča o tom, že na Slovensku prežijú len tí umelci, ktorí majú deti. Pretože neraz sú to len oni, ktorí nedovolia umelcovi „zomrieť“. Otázka je, čo s tými, ktorí si potomstvo nestihli zaobstarať? 

Keď Erna Masarovičová v šesťdesiatych rokoch získala pozemok v Horskom parku, spolu s manželom Štefanom Kissoczym začali plánovať stavbu spoločného domu. Po živote v dvojgarzónke mali o ňom jasnú predstavu. Dominoval jej jednoduchý a funkčný štýl, ktorý by okrem úžitkovej obytnej plochy zohľadňoval najmä potreby sochárky. O pár rokov neskôr ich vilu v štýle art brut, s ateliérom vybaveným na zváranie a prácu s kovových materiálom, ústiacim do záhrady, zaradia k architektonicky najzaujímavejším vilám slovenskej metropoly.

Výtvarníčka a sochárka Katarína Kissoczy ponechala exteriér i interiér vily v pôvodnom stave, aby sa z neho ani po smrti jej matky nevytratila umelecká kontinuita a inšpiračný duch šesťdesiatych rokov. Priestor charakteristický silným geniom loci sa vďaka nej stal miestom rezidenčných umeleckých pobytov i galériou. V rámci Sympózia Erny Masarovičovej tu už od roku 2009 vznikajú sochy, objekty a viac odborové umelecké diela vzdávajúce hold prvej dáme slovenskej sochy, medailovej tvorby a zakladateľke moderného šperku.    
Pri vstupe do exteriéru na tohtoročnom jedenástom sympóziu vás privíta čulý ruch, maliar Peter Cvik i grafik Matúš Maťátko dokončujú svoje objekty pre záverečnú vernisáž. Je to ich prvé stretnutie s kovom ako umeleckým médiom. Vo vnútri vily šperkárka Mia Čopíková spolu so sochárkou Danou Tomečkovou pripravujú voňavý slepačí vývar, porcuje sa mäso a vyberajú taniere, pridáva sa i sochárka a pedagogička Mira Podmanická. Čaká sa na príchod fotografa Mira Švolíka. Kým sa s Katarínou bavíme o vznikajúcom dokumente o Erne, o kúsok ďalej pracuje šperkárka Simona Svitková. Vladimír Říha, pôvodne umelecký kováč, ktorý pôsobil na pražskej UMPRUM ako majster v dielni KOV a zodpovedá aj tohto roku za technickú realizovateľnosť vznikajúcich diel, sedí v družnom rozhovore so sochárom Reném Horom. Komunitný umelecký život si tu beží svojím smerom a tempom.

Všadeprítomná Erna
Pricipiálnou témou šperkárky Mie Čopíkovej je zmena a vystúpenie z komfortnej zóny, čoho zhmotnením je ňu práve Erna Masarovičová: „Všetko, i to, ako žila, čo riešila bolo úplne proti prúdu. A to vždy vyžaduje zmenu, premôcť sa a urobiť niečo inak, ako sa robí. Inšpiruje ma jej vitalita a nekonečná tvorba, stále robila, stále produkovala, napriek tomu, že používala v podstate klasické šperkárske techniky, ale inak, ako tí pred ňou. Jej šperky boli malé sochy.“ Podobne na ňu nazerá i Mira Podmanická: „Pre ňu bol rozdiel len v mierke, jej šperky sú také malé sochy a sochy zasa veľké šperky.“ Pre Miru Podmanickú, rovnako, ako i pre ostatných účastníkov SEM, je inšpiratívny i samotný priestor, najmä „Ernin nádherný ateliér so všetkým tým náradím a nástrojmi, soškami, sochami a bustami nainštalovanými okolo.“ 

Aj pre grafika Matúša Maťátka je prostredie, v ktorom cítiť Ernu v kontexte ostatných účastníkov SEM viac než inšpiratívne, rovnako ako možnosť pracovať s kovom a vytvárať z 2D grafiky 3D objekty. Práve práca s kovom, vyniesla Ernu na výslnie slovenského sochárstva. Ako prvá začala používať techniku zvárania a rezania oceľových plátov. Vytvárala z nich konvexné a konkávne tvary abstrahované do koncentrovaného výtvarného názoru. „Realizácia sôch, objektov i grafík do väčších rozmerov je fyzicky náročná aj pre muža. Okrem toho každá monumentálna vec je výzva a každý výtvarník si musí zvážiť, či do nej vôbec ísť a prečo. Ja ju za to obdivujem.“ 

Mužov, ale najmä ženy fascinuje, s akou ľahkosťou si Erna podmanila kov. Simonu Svitkovú doslova nadchlo, ako subtílna žena môže „ovládať tak ťažký materiál. Akoby s tým železom kreslila.“ Dana Tomečková zasa vyzdvihuje jej priamosť: „Pri Erne nevnímam, že by sa toho materiálu bála, nevravela si toto je príliš ťažké, mužské, chladné, nedostupné. Jednoducho do toho išla s celou svojou energiou a nepotrebovala okolo toho tancovať rituálne tance. A ten jej rez kovom išiel úplne durch, rovno dopredu a to bolo naozajstné.“

Kov ako netradičný podklad pre maľbu sa stal výzvou aj pre maliara Petra Cvika. V porovnaní s plátnom vnímal najmä ich základné technologické rozdiely ako sú pruženie, savosť, pevnosť a najmä štruktúra. Práve ňou hovorí kov sám za seba. „Tým, že oxiduje a povrchovo hrdzavie, vytvára akési mapy a kresby, tie sú pre mňa už samy o sebe estetické a smerodajné v kompozícii, ktorú sa potom snažím už len kontrastne dotvárať v rámci nízkych reliéfov, na ktorých pracujem.“

Tí, ktorým sa pošťastilo
Väčšina účastníkov 11. SEM pozná Ernu sprostredkovane, cez priestor, v ktorom sa stále nachádzajú jej diela a môžu sa ich dotknúť i cez funkčný ateliér s kováčskou vyhňou. No vždy sú tu aj takí, ktorí majú skúsenosť osobného kontaktu. Niekedy letmú, inokedy hlbokú. “Najprv bola pre mňa teta, potom kolegyňa. Ako decká sme k nej do ateliéru chodili robiť zle, lebo v tých ateliéroch sa vždy niečo dialo. Veď preto som aj potom chodil na výtvarnú.  Je hrozné, keď vás od malička vychovávajú spôsobom, že potom nie ste schopní adaptovať sa v spoločnosti. Stali sa z nás neohýbateľní a nezávislí ľudia. A do toho ten blbý návyk pracovať od rána! Celý môj život bol ovplyvnený Erniným ateliérom na Mikovínyho,“ spomína sochár a pedagóg na VŠVU Rasťo Trizma, ktorý vyrastal v jej susedstve, je dlhoročným priateľom Erninej dcéry a doposiaľ nevynechal ani jedno zo sympózií.  Český sochár, šperkár a pedagóg René Hora spoznal Ernu na šperkárskom sympóziu v Kremnici. „Bol to človek, s ktorým sa dalo krásne porozprávať. Mala  záujem o nás mladých, o to, čo robíme. Viac som ale poznal jej dcéru Katarínu. Usporiadať sympóziá je beh na dlhé trate, veľa organizácie, ale ona to skúsila. A tu som spoznal Ernu viac. Otvárali sme jej pracovné šuplíky, spoznávali dom a priestor. Pamätám si, ako bol dvor pred ateliérom zasypaný ihličím a my sme z toho neporiadku, z hliny a ihličia, ťahali materiál na sochy a potom tu do rána svietili svetlá, hučali rozbrusky a zváračky a nikto zo susedov sa nikdy nesťažoval,“ dodáva Hora.
Dizajnérka, textilná a kostýmová výtvarníčka Lea Fekete sa s Ernou v osemdesiatych rokoch často rozprávala o tom, ako ona „vidí“ textil: „Ernine nekompromisné pohľady na umenie a tvorivosť, že musím vedieť prečo to robím a čo tým chcem povedať, to bol veľmi priamy diškurz. Ona je pre mňa potvrdením toho, čo všetko žena dokáže. Jej multifunkčnosť a multitvorivosť, ktorá bola vtedy častejším javom, lebo neexistoval taký priestor identifikácie sa s ostatnými výtvarnými  smermi, je mi veľmi sympatická. I ja odbieham do viacerých profesií, či už je to módny dizajn, divadelný kostým, fušujem do šperkov, baví ma hrať sa s voskom, vyrábam textilné obrazy.“ Na tohtoročnom SEM Lea dostala exkluzívnu ponuku priamo od Kataríny, pracovať s pôvodným Erninym art-protisom, vytvoreným v roku 1978 v textilnom ateliéri v Brne. 

Za všetkým hľadaj koncepciu
Podľa autorky a organizátorky sympózií Kataríny Kissoczy bolo ich primárnou myšlienkou znovuotvorenie  funkčného sochárského a šperkárského ateliéru, možnosť znovu v ňom zažívať umeleckú prácu s kovom, cítiť vôňu železa a zažiť transformáciu, zhmotnenie myšlienky  v sochu, šperk a  iné média. Za veľký vklad v tomto smere považuje genius loci domu a Masarovičovej všadeprítomnú tvorivú auru. Niektorí účastníci SEM vo vile bývajú, iní dochádzajú, ale spoločne tvoria, diskutujú a konfrontujú svoje názory. Kissoczy si účastníkov rezidenčného pobytu vyberá na základe ich tvorby. Jej koncepcia zahŕňa viacgeneračné spektrum a tak sa na zatiaľ jedenástich rezidenčných pobytoch a sympóziách vystriedali súputníci Erny Masarovičovej, sochári Jankovič, Rudavský, Roller, Králik, umelci, ktorí ju poznali, ako napríklad  Weislechner, Brunovský, Hoffstadter, Gaspárová Illéšová  až po súčasnú mladú generáciu. Zahraničných účastníkov zastupujú renomovaní umelci z Čiech, Rakúska, Poľska, Fínska, Srbska, Maďarska, Francúzska, Holandska, Nórska, Belgicka, Dánska a Mexika, s ktorými už Katarína spolupracovala, alebo ju ich tvorba výrazne oslovila, a to nielen na poli výtvarnom. Okrem jedinečných umeleckých objektov, ktorým sa podarilo zachovať si a podporiť ducha tvorby Erny Masarovičovej, sympózium ozvláštnili aj  žánrovo rozmanité vystúpenia známych hudobníkov, vznikli časozberné filmové dokumenty, fotografie a katalógy s odbornými recenziami kurátoriek a kurátorov. „Práve  tá rozmanitosť  všetkých umeleckých kategórií v rôznom generačnom rozmedzí  vytvorila silnú umeleckú komunitu, síce každoročne len na desať dní, ale  jej presahom sú nové priateľstvá, ďalšia tvorivá spolupráca  a spoločné výstavy. Mne osobne to prinieslo nové pohľady na minulosť a energiu pre ďalšiu tvorbu,“ dodáva Kissoczy. Vďaka týmto spojeniam vznikla aj Katarínina monografia EM, ktorá získala ocenenie Najkrajšia kniha roka 2012. 

Na jednej vlne
Komunitný tvorivý život umelcov už jedenásty rok mapuje fotograf Miro Švolík, člen dnes už slávneho zoskupenia Slovenská vlna. Jeho fotka je štylizovaná, účastníci sympózia sú súčasťou kompozície, ktorej jednotnou témou je šperk. Vernisáž jeho fotografií zo všetkých ročníkov sympózia pod názvom SEM na jednej vlne  v spriaznenej galérii CIT priniesla i tému silnej autorskej individuality. Cez túto prizmu vníma Švolík i tvorbu Erny Masarovičovej, pričom vyzdvihuje jej  obrovské nasadenie, rozmanitosť a kreativitu i to, ako sa za svojho života presadila v silnej mužskej konkurencii. Podľa neho to mali ženy vždy ťažšie, dlho nemohli študovať, nemali volebné právo, no dvadsiate prvé storočie pokladá za storočie žien, nakoľko situácia, najmä v umení, sa výrazne zmenila. „Keď som študoval fotku na FAMU, bolo nás približne päťdesiat študentov, z toho tri ženy. Teraz učím v Prahe a ono sa to otočilo. A na VŠVU v Bratislave tiež, sú tam dvaja chlapci medzi desiatimi študentami. Ženy majú špecifické schopnosti pre umenie, aj doba je už zrelá, je markantné, že sú študentkami umenia a je ich veľa. A Bratislava je v tomto unikát, je tu veľa teoretičiek umenia, kurátoriek, rektoriek, prorektoriek. Je to akási kompenzácia, lebo hegemónia mužov v umení bola obrovská.“ Intenzívnu umeleckú energiu a vytrvalosť vidí aj v Erninej dcére. „To, ako Katarína pracuje, organizuje sympózium, má galériu, ako zvláda všetky tie situácie, ako inšpiruje ostatných, aj mužov, aby to tu všetko fungovalo, myslím, že to je v nej. Výchovou, alebo odpozorované životom. Erna je stále tu. Aj v Kate. Je to gén. Je to Ernin odkaz.“

Aura osobnosti v plenéri
Záverečná vernisáž v galérii ZáHRADA v rámci Ateliéru.EM je nielen zavŕšením tvorivého rezidenčného pobytu, ale i kultúrnym happeningom. Kataríne Kissoczy sa vždy podarilo prepojiť výtvarno s hudbou i s odbornou reflexiou. Tento rok vernisáž otvorili kurátorky Klára Kubíková a Mária Nepšinská, v hudobnej produkcii sa predstavila skupina Dekadent Fabrik z Prahy.
Kontinuita inšpirácie prvou dámou slovenskej sochy zostala zachovaná a vystavované diela sú toho dôkazom. Snaha Kataríny Kissoczy o prepojenie genia loci a tvorby jej matky s novými umeleckými impulzami ďalších generácií umelcov, ale najmä sochárov, dospela opäť k naplneniu. Asi najkrajšie to zhrnula Lea Fekete, ktorá na vernisáži vystavovala svoj objekt recyklovaný z Erninho artprotisu:

„Svietidlo s názvom Strom života, vypovedá o tvorivosti a živote autorky, ktorá stvorila obraz so stromom, a mňa, ako pokračovateľky informácie, modernosti a ďalšieho využitia tohto diela v interiéri. Keď sa bude o štyridsať rokov niekto hrať s mojou vecou, myslím si, že budem niekde hore v tom priestore energeticky veľmi vďačná. Umelec je citlivá duša a dokáže pochopiť, čo sa chcelo vyjadriť. A to sa nemení."