Izabela Textorisová

Prvé poznatky z botaniky mala od učiteľa v ľudovej škole Václava Vraného, ktorý u nej vybadal talent. Po skončení ľudovej školy sa aj pod taktovkou prvej slovenskej učiteľky, svojej tety Ľudmily Kuorkovej pripravovala na učiteľské povolanie. V roku 1883 bola učiteľkou v Belej, v r. 1885 – 1886 pracovala na pošte v Telgárte. Pre mnohé životné peripetie, okrem iného spojené aj s národným cítením a silnejúcim maďarizačným tlakom musela učiteľstvo opustiť. V roku 1886 urobila poštársku skúšku v Revúcej a dostala menovací dekrét “Uhorskej kráľovskej poštárky”. Až do konca života, počas rôznych štátnych zriadení, bola vedúcou pošty v Blatnici.

Keď skončila poštárske povinnosti, denne sa venovala samoštúdiu botaniky v prostredí Malej Fatry
a po večeroch štúdiu literatúry a cudzích jazykov. Niekoľkokrát publikovala v českých časopisoch,
avšak zo strachu vždy len pod pseudonymom.

​K hlbšiemu štúdiu botaniky ju viedol aj Andrej Kmeť. Udržiavala kontakty s uhorskými a európskymi botanikmi. Maďarský botanik A. Margittai pomenoval nový druh bodliaka, ktorý objavila v r. 1893, jej menom - Carduus Textorisianus Marg. Publikovala v roku 1913 v časopise Botanikai Kozleményiek. A svoju prácu "O Turčianskej flóre" poslala v roku 1930   do súbehu Matice Slovenskej. Jej herbár je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Na jej počesť bola pomenovaná planétka 30252 Textorisová, objavená Petrom Kušnirákom roku 2004.

Bohatú historickú herbárovú kolekciu Izabely Textorisovej, uloženú na Katedre botaniky Príodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave , tvorí 4 878 položiek. Viac ako polovicu sú jej vlastné zbery, ostatné získala výmenou či darom od domácich prírodovedcov (Kmeť, Holuby, Brancsik, Margittai, Hulják, Vraný, príbuzní, priatelia) alebo zo zahraničia (Švédsko, Nemecko, Rakúsko). Najviac dokladov má z oblasti Turca a okolia Blatnice, kde prežila väčšinu svojho života (r. 1886–1949).

​Blatnica bola a je dodnes súčasťou i vstupnou bránou do prírodného prostredia
​mimoriadnej významnosti, rozmanitosti i divokej krásy.

​Veľkofatranské doliny Gaderská, Blatnická, Necpalská či Belianska Izabelu Textorisovú magicky priťahovali. Boli najbližším, najčastejším i najmilším cieľom jej výprav za pozorovaním, poznávaním, štúdiom a obdivom rastlinstva a tiež nevyčerpateľným zdrojom jej pracovnej i životnej energie. Herbár rozširovala z dostupného územia početných turčianskych miest a obcí, ako Karlová, Belá, Rakovo, Valentová, Valča, Príbovce, Mošovce, Martin, Háj, Ležiachov, Laskár, Blažovce, Rakša, Šútovo, Turčianske Teplice, Budiš, Krpeľany. Rastlinky zbierala všade kam cestovala, aj v záhrade pri návšteve Václava Vraného v Lomničke pri Podolínci či v Tisovci, aj pri návratoch do svojho rodiska a okolia pri návštevách príbuzných. Herbárové doklady sú zviazané s Ratkovou, Krupinou, Revúcou, Driekyňou, Dačovým Lômom, Jelšavou atď. Z Oravy prináša doklady z územia Babej hory, Pilska, Slanice a Oravskej Polhory, na Liptove zbierala vo Svätojánskej doline, v Liptovskom Hrádku a Liptovskom Mikuláši.

​Najznámejší, najslávnejší, vedecky i historicky najvýznamnejší je originálny doklad bodliaka
                          s vedeckým menom Carduus Textorisianus Marg z územia Veľkej Fatry, ktorý nesie meno
                               svojej zberateľky, originálnej a vzácnej ženy.​

​Bodliak z herbárového materiálu Izabely Textorisovej rozpoznal a pomenoval jej súčasník a skvelý botanik Antal Margittai, ktorý pôsobil v neďalekom Kláštore pod Znievom, neskôr v Turčianskych Tepliciach. Vznik bodliaka Textorisovej je úzko spätý s vtedajším obhospodarovaním a využívaním krajiny. Pastva a hromadné presuny stád dobytka umožňovali prienik mnohých antropofytov hlboko do veľkofatranských dolín až po najvyššie polohy hlavného chrbta Veľkej Fatry. Takýto stav otváral priestor aj ku kontaktu druhov Carduus acanthoides a Carduus glaucinus a vzniku ich viacnásobných hybridov. Herbár Izabely Textorisovej zostáva jedinečným autochtónnym svedectvom bohatstva a rozmanitosti turčianskej flóry. Veď od čias Textorisovej zaniklo množstvo zložiek výnimočnej vegetačnej i druhovej diverzity, ktorých posledná stopa končí v jej herbárovej zbierke. Aj preto dokumentácia má vysokú hodnotu, aj preto vzbudzuje stály záujem. Bez nej a bez jej usilovnej práce by obraz rastlinstva Turca zostal chudobnejší a nejasnejší.
​

​Botanika sa stala vždy nakrátko najvnútornejším posvätením jej života.

​Sama nebola ovenčená poctami ani uznaním. Jej život bol plný povinností, botanika sa stala vždy nakrátko najvnútornejším posvätením jej života. Dokázala nám zanechať mimoriadne cennú vedeckú herbárovú zbierku, rukopisnú evidenciu herbárových položiek s presnou lokalizáciou a dátumom zberu, rukopisné spracovanie súbornej práce „O turčianskej flóre“ (1930) a v Budapešti publikovaný príspevok „Florisztikai adatok Turócz vármegyéből“ (1913). My, naopak, neboli sme sme úctiví k materiálnemu dedičstvu, ktoré zanechala. Príbytok v Blatnici, kde tvorivo pracovala a dožívala, zrútili, neuchovali sme ani ďalší dedinský domec v Blatnici, v ktorom pracovala ako poštová úradníčka. Nakoniec i originálnu pamätnú tabuľu na jej počesť od Fraňa Štefunku sme barbarsky „premaľovali“.

Daniela Meressa Rusnoková
​
Teta Belka bola v našej rodine legenda. Jej netere, naše pratety, o nej vždy hovorili skoro až s posvätnou úctou a snažili sa to do nás ako malých detí skoro až nasilu vštepovať. “Uvedomte si, deti”, vravievali,

       “Vaša prapra teta bola prvá slovenská botanička! A k tomu sa sama naučila päť svetových jazykov
       a čítala krásnu literatúru v origináli…”

Nám to samozrejme, ako deťom bolo dosť fuk, ale prechádzky vo Veľkej fatre, najmä Gaderskej doline sme mali radi a botanické výklady jej netere, našej pratety Magdy Horváthovej - Runkovičovej (ktorá tiež pokračovala v botanickej práci a mimo iné poskytla životopisné podklady pre knihu Margity Velehrachovej Izabela, prvá slovenská botanička), sa nám v detstve nejak predsalen dostali do podvedomia. Dlho po tomto období, v čase, keď teta Belka skoro vymizla z mojej pamäti, alebo aspoň z bubliny, v ktorej pracujem, prišla ponuka z Hitchhiker Cinema na film o prvej slovenskej botaničke... Kto by mal na mieste dokumentarisky guráž takú silnú rodinnú tému nespracovať? S odhodlaním som si povedala, že to sa “musí spraviť”, aby odkaz Izabely, ktorý nám tak urputne vštepovali pratetky v detstve “ostal zachovaný”. Takto odhodlaná som však už pri rešeršnej práci a písaní scenára narazila na nemálo výziev. K Izabele bolo veľmi málo obrazových materiálov. Pár fotografií, tuším päť portrétov, fotka starého domu, kde bola aj pošta a herbár. Hľadali sme Izabeline stopy v prírode. S láskavým sprievodom botaničky z Blatnice RNDr. Dany Bernátovej som sa dostala na miesta, kde Izabela monitorovala kvetenu nielen Veľkej Fatry ale aj okolia. ​S fotografom Alanom Hyžom (so starosvetským Linhoff aparátom) sme urobili výstupy, dlhé túry a tiež sme sa brodili bažinami. Tak vznikli niektoré podkladové fotografické materiály do filmu. 

A tak sa nám cez prírodu Izabela vryla pod kožu v premočených gumákoch, nechápem
ako tam chodila pravidelne na zber kveteny ešte aj v sukni. 

​Ďalej sme sa vybrali hľadať do nesprístupneného štátneho archívu, kde Magda Runkovičová zanechala časť z jej pozostalosti. Áno, Izabela vedela skutočne päť jazykov a nieleže v nich čítala ale v nich aj korešpondovala. A keď mi Štátnom Archíve v Bytči otvorili jej nesprístupnené dokumenty, dostala som na stôl ​šesť veľkých zalepených krabíc korešpondencie, listov i krásnych pohľadníc (mnohé z nich sa stali podkladmi pre animácie Ové pictures vo filme Prvá Izabela Textorisová), ktoré som nemala šancu prelúskať, ani nie tak pre množstvo ako pre rôznorodosť jazykov. Ako Maďarskej štátnej poštárke v Blatnici jej korešpondenciu s mendzinárodnými kolegami z botaniky i s národne cítiacimi vedcami v kmeťovsko-holubyovskom období čítal nasadený maďarský kolega poštár z vedľajšej dediny Mošovce a na krku mala denno denne obvinenie z panslavizmu. Chytrá Izabela sa vyhla svojím dôvtipom a jazykovým nadaním tejto cenzúre. I mnohá rodinná korešpondencia je písaná raz poslovensky, raz maďarsky, inokedy v nemčine. Pre mňa pri rešeršoch to teda tiež znamenalo, že sa strácam v korešpondencii rovnako ako nasadený kolega z Mošoviec a vlastne mi táto naša Bella ukázala, ako na ňu nemali a dodnes na ňu mnohí nemáme.

​Ešte ostával herbár. Ako najväčší poklad a zdroj vedeckých informácií aj obrazových materiálov. 
Izabela nebola bohatá, kvetenu zbierala z púhej vášne a lisovala do čohokoľvek, čo prišlo pod ruky, 
nielen do špeciálnych hárkov, mnohokrát aj do novín.

​Aj tu sa nám ukázal jej skrytý sarkazmus, aspoň ja to tak čítam, poznajúc jej postoj k gender ideológii. Výlisky rastlín boli mnohokrát popriliepané na reklamy čipiek, svadobných šiat i mladúch v závojoch s venčekmi. Viackrát nás aj týmto herbár prekvapil a tak to neviem, čítať inak, ako zámer. A vidím za tým silnú slobodnú ženu, ktorá sa z intelektuálnych a vedeckých výšin potmehútsky usmieva.

Trochu smutnou časťou reality je uskladnenie herbára na Katedre Botaniky, Prírodovedeckej Fakulty Univerzity Komenského. Ako mnoho národného a kultúrneho bohatstva aj on chátra zastrčený v obyčajnej skrini v neprimeraných klimatických a ochranných podmienkach, kde je vysoké riziko škodcov. Jedná sa o jeden z najstarších herbárov a na vtedajšiu dobu aj najobsiahleší zber kveteny Veľkej Fatry. Aj sám správca herbárov na fakulte RNDr. Králik je pobúrený i zúfalý ako je veda vtedajšia i dnešná podceňovaná a jej výsledky nie sú patrične archivované. Práca na filmovom scenári Bella, Izabela Textorisová, prvá slovenská botanička bol pre mňa pátraním po rodinných koreňoch. Skladanie mozajky hrdej, talentovanej, a predovšetkým veľmi húževnatej ženy, ktorá sa dokázala samovzdelávať napriek maďarizácii, postaveniu ženy v tej dobe, ťažkým rodinným pomerom, napriek povinnostiam, ktoré ju držali na zastrčenom poštárskom úrade v Blatnici. ​

Krása bolo jej útočisko. Krása prírody, kvetov, minerálov, ale aj pohľadníc, módy, kráľovských rodov a umenia. Nadovšetko však bola botanika. Botanika bola tým, čo pomáhalo Izabele Textorisovej prekonávať strasti života, jej „najprivátnejšia útecha“.

​Vďaka svojej vytrvalosti a vnútornému nasadeniu sa vypracovala na uznávanú botaničku v kmeťovsko-holubyovskom období na Slovensku i vo vtedajšej Európe. ​Okrem päťtisíc položkového herbáru urobila Izabela vo Veľkej Fatre aj unikátny objav kríženca bodliaka, ktorý bol podľa nej aj pomenovaný: Carduus Texorisianus Marg. Tento kvet bol pre ňu a jej život príznačný. Ako sama povedala: „Pre mňa asi ruže kvitnúť nebudú...“ Slávy ani peňazí sa za svojho života teta Belka veľmi nedožila. Jej herbár je však doteraz používaný a mnohí botanici vychádzajú pri výskume z jej práce. A hoci je jej pamiatka skoro zabudnutá, žijú ešte pamätníci a vedci, ktorí si vedia uctiť jej prácu a rozumejú drine a oddanosti, ktoré im zasvätila.