Magda Husáková - Lokvencová

CIVILNÝ PORTRÉT VÝNIMOČNEJ ŽENY

Peter Michalovič

Vravieva sa, že dejiny sú vždy dejinami víťazov, a táto okrídlená veta platí prinajmenšom pre dejiny tvorené tak veľkými, ako aj malými mužmi s veľkým egom. V ich tieni sa ženy buď stali úplne neviditeľnými, alebo sa v dejinách uvádzali len vtedy, keď vďaka kráse a nadpriemernej inteligencii dokázali ovplyvňovať rozhodnutia a skutky veľkých mužov. Ako napríklad Kleopatra VII. z rodu Ptolemaiovcov. Dejiny ju evidujú ako geniálnu manipulátorku a intrigánku, lebo dokázala opantať a rozoštvať prvých mužov Rímskej ríše. Ženy, ktoré podobným talentom a prednosťami, aké príroda či egyptskí bohovia nadelili Kleopatre, nedisponovali, ale napriek tomu talent mali a vynikali v iných oblastiach, ľudstvu oveľa užitočnejších, také šťastie nemali a s najväčšou pravdepodobnosťou by na ne dejiny zabudli.

Aj na Slovensku žili ženy s výnimočnými schopnosťami alebo aspoň s obdivuhodnou odvahou vstúpiť na územie tradične kolonizované mužmi a, našťastie, nešlo o intrigujúce manipulátorky. To, že sa rozhodli vstúpiť na toto územie, na jednej strane dokazuje ich odhodlanie vzoprieť sa dobovým rodovým stereotypom, určujúcim, čo ženy môžu a hlavne čo nemôžu robiť.

Na druhej strane ich rozhodnutie malo aj iný, možno oveľa dôležitejší význam. Vytvorili precedens pre iné ženy, pre ktoré bol ďalší vstup do nejakej oblasti kultúry a pohyb v nej oveľa ľahší a neskôr už aj natoľko samozrejmý, že sa nikto nepozastavil nad tým, že vedľa mužov vykonávajú tú istú profesiu aj ženy – často dokonca oveľa lepšie, erudovanejšie a zodpovednejšie.

Produkčná spoločnosť Hitchhiker Cinema sa v spolupráci s Rozhlasom a televíziou Slovenska a so Slovenským filmovým ústavom rozhodla nakrútiť sériu dokumentárnych filmov o výnimočných slovenských ženách, s ktorých menami sa viaže prívlastokprvá: napríklad prvá olympionička, špiónka, evanjelická farárka, etnografka, astronómka atď. Každá z týchto žien prežila výnimočný život, ich prínos do vývoja určitej oblasti kultúry alebo spoločnosti je nepochybný, okrem iného aj preto, že práve vďaka ich aktivitám sa museli mená rôznych profesií šitých na mužské telo prešívať na telo ženské tak, aby bolo jasné, že napríklad astronómka už nemôže označovať inú osobu než osobu ženského pohlavia.

Výsada prvej medzi prvými sa ušla prvej slovenskej divadelnej režisérke Magde Lokvencovej-Husákovej. Dodávam, že ono slovné spojenie nechce konotovať hierarchiu, ale len obyčajnú postupnosť, teda fakt, že práve o nej bol nakrútený pilotný film celej série. Staršia generácia si prvú dámu slovenskej divadelnej réžie pamätá predovšetkým ako exmanželku známeho politika alebo prominentného politického väzňa. Mladšej generácii je známe len meno jej exmanžela a aj to len preto, že sa v učebniciach dejepisu spomína ako normalizačný politik, ktorý vykonával funkcie prezidenta a generálneho tajomníka Komunistickej strany Československa. O jeho exmanželke sa však v učebniciach dejepisu nehovorí.

Magda Lokvencová sa narodila v roku 1916 a dospievala v čase, keď už ľudia zabúdali na hrôzy prvej svetovej vojny. Zabúdali a pritom vo vzduchu už bolo čoskoro cítiť ďalší svetový konflikt. Mladá Lokvencová tak ako mnoho iných občanov nebola spokojná so sociálno-ekonomickými podmienkami vo vtedajšom demokratickom Československu. Znepokojovala ju predovšetkým sociálna nerovnosť a vysoká nezamestnanosť, v mladosti sa teda rýchlo priklonila k ideálom ľavicovej inteligencie. Jej rozhodovanie zaiste uľahčili aj sympatie k mladému odvážnemu politikovi, vynikajúcemu rečníkovi, právnikovi Gustávovi Husákovi. Po krátkej známosti sa stala jeho manželkou a toto rozhodnutie jej fatálne zmenilo život. Zhoda rôznych okolností ju priviedla k divadlu a rozhodnutiu stať sa divadelnou režisérkou. Cieľavedome išla za svojím cieľom a po druhej svetovej vojne začala režírovať. Jej manžel sa stal významným politikom, vplyvnou osobnosťou najmä povojnovej slovenskej politiky, dokonca natoľko vplyvnou, že sa stal nepohodlným pre Moskvu aj pre Prahu. Po obvinení z buržoázneho nacionalizmu ho ŠtB zatkla a bolo jasné, že Husákovi hrozí najvyšší trest. Avšak jeho rezistencia voči brutálnym psychickým tlakom a fyzickému násiliu, lavírovanie medzi prísľubmi priznania a následným odmietaním podpísať priznanie spôsobili, že vo väzení sa dočkal najprv smrti Stalina a o pár dní aj jeho domáceho prisluhovača Gottwalda. Po smrti týchto diktátorov sa sudcovia už neodvážili odsúdiť Husáka na smrť, ale len na dlhoročné väzenie, no trest mu neskôr skrátili – v roku 1960 ho po amnestii Antonína Novotného prepustili z väzenia a následne ho dokonca plne rehabilitovali (1963).

Pobyt za mrežami bol nesmierne ťažký, avšak ľahké to nemala ani jeho manželka. Najprv ju spolu s dvoma deťmi deportovali z Bratislavy, potom jej zakázali vykonávať profesiu režisérky. Neskôr na ňu vyvíjali tlak, aby podpísala rozvod, a výmenou za podpis jej ponúkli opätovnú možnosť režírovať.

Lokvencová-Husáková odolávala, jej zmysel pre morálne hodnoty jej nedovoľoval opustiť manžela v najťažších časoch, hoci tušila, že ich dlhoročné odlúčenie spôsobuje aj emocionálne odcudzenie.

Jej predtucha sa naplnila – po Husákovom prepustení z väzenia k sebe už nedokázali nájsť cestu a zakrátko sa rozišli. Ona sa naplno venovala svojmu milovanému divadlu, v čom ju výdatne podporoval jej vtedajší životný partner, skvelý herec Ctibor Filčík. Jej kulminujúcu kariéru náhle prerušila smrť, zomrela v roku 1966 vo veku nedožitých päťdesiat rokov. Hoci sa Lokvencová-Husáková dostala k divadlu neskôr a navyše dlhé roky nemohla režírovať, stihla vytvoriť impozantné dielo, vysoko cenené divadelnými kritikmi i divákmi.

Toľko k životnému príbehu – a teraz zopár slov k diskurzu tohto dokumentárneho naratívu. Režisérka Zuzana Liová vychádzala z denníkových záznamov, fotografií, filmových záznamov niektorých epizód zo života divadelnej režisérky či zo záznamov divadelných predstavení. Táto kombinácia textových a vizuálnych archívnych materiálov bola doplnená verbálnymi výpoveďami tých, ktorí buď Magdu Lokvencovú-Husákovú poznali, alebo vedeli mnoho zaujímavého o jej divadelných réžiách, pričom sa medzi „hovoriacimi hlavami“ objavil aj syn Vladimír Husák. Myslím si, že rozhodnutie zaradiť jeho výpoveď do naratívu je veľmi dobré, pretože divákovi umožňuje vžiť sa do situácie človeka, ktorý videl a hlavne spoluprežíval utrpenie bezmocnej matky, spôsobené obludnou mašinériou totalitného režimu, či divadelnej režisérky, ktorá nemohla vykonávať milovanú prácu. Zaiste si aj on užil svoje, viem si predstaviť, ako synovia mohli prežívať neprítomnosť otca, ktorý bol vo väzení, a neskôr naopa, že ich otec sa stal prezidentom a generálnym tajomníkom. Syn Vladimír by mohol teatrálne rozprávať o prežitej bolesti, lenže namiesto toho rozpráva vecne a hlavne tak, že svojím rozprávaním autenticky priblížil verejnosti jednu neznámu, o to však dôležitejšiu fazetu zložitej osobnosti jeho matky.

Tvorcovia zaujímavo pracovali aj s vizuálnymi archívnymi materiálmi. Napríklad niektoré dobové fotografie rozpohybovali, v iných citlivou manipuláciou zdynamizovali pôvodný statický prvok a treba vyzdvihnúť aj kombináciu čiernobieleho archívneho materiálu s novo nakrútenými farebnými zábermi, pretože kontrast medzi nimi nepôsobí rušivo. Naopak, táto juxtapozícia vhodne ozvláštňuje obe zložky tak, že rušia divácke stereotypy a dokážu upriamiť pozornosť diváka na príbeh filmu. Jednoducho povedané, režisérka Zuzana Liová vytvorila vzácne vyrovnaný dokumentárny naratív. So svojimi spolupracovníkmi nestavila na bulvárnu senzačnosť ani na ambíciu za každú cenu vytvoriť z objektu filmového rozprávania celebritu. Liová nemala v úmysle odhaliť nejaké pikantnosti z manželstva prvej slovenskej divadelnej režisérky a prominentného politika či rovnako prominentného väzňa. Taktiež nevkusne nevyťahovala na svetlo božie čriepky zo spolužitia so Ctiborom Filčíkom, ale trpezlivo, krok za krokom sa pokúsila priblížiť zložitý osobnostný a profesionálny profil matky a režisérky, ktorá napriek nepriazni doby vytvorila hodnotné umelecké dielo, čo nezostane zabudnuté aj vďaka tomuto dokumentárnemu filmu.

Štúdia bola pôvodne publikovaná v Kino-Ikon č. 2, 2014.

UKÁŽKA ZO SCENÁRA ZUZANY LIOVEJ K DOKUMENTÁRNEMU FILMU