MÁRIA BELLOVÁ

Mária Bellová sa narodila ako piate zo siedmich detí Jane, rodenej Karlovskej, a Štefanovi Bellovi, evanjelickému farárovi v Liptovskom Sv. Petre. Na svätopeterskej fare sa často odohrávala takáto scéna: Štefan Bella si číta Ovídia či Horácia v origináli. Keď narazí na neznámy výraz, dcéra Mariška mu ho vyhľadá v slovníku. Dievča si termíny rýchlo zapamätá a onedlho už má solídnu slovnú zásobu. Mária bola na domáce vzdelávanie pod otcovým dohľadom zvyknutá, pretože ako chorľavé dieťa často chýbala v miestnej škole. Bella zaznamenal jej záujem o latinčinu a začal ju učiť systematicky – „viacej z kuriozity, lebo vtedy všeobecná mienka bola tá, že dievčenský mozog je nie tak dokonale vyvinutý ako u chlapcov a dievčatá sa nehodia pre duševné práce“. Takéto názory zdieľal aj Štefan Bella. Zároveň však vzdelanie pokladal za dôležité – sám ovládal latinčinu a čiastočne gréčtinu. Máriin brat Štefan Vladimír (1880) vyštudoval techniku a stal sa uznávaným vodohospodárskym odborníkom, Igor (1901) absolvoval evanjelickú teológiu, sestra Oľga (1878) bola učiteľka, Želmíra (1882) poštová úradníčka, Natália (1888) študovala na viedenskom konzervatóriu, no nestihla ho dokončiť, lebo v mladom veku zomrela. (1)

Mária bezproblémovo zvládla ľudovú i meštiansku školu a chcela sa ďalej vzdelávať.
Na lýceách však v tom čase mohli študovať len muži. Štefan Bella, vidiac dcérino nadanie a ambície, však hľadal riešenie. 

Márii odporučil Evanjelické lýceum v Banskej Štiavnici, ktoré sám absolvoval. Károly Jezsovics, riaditeľ školy, bol Bellov bývalý učiteľ. Počas zápisu Máriu preskúšali z latinčiny. Zo skúšky jej utkvela riaditeľova pozornosť – dal jej pomaranč, prvé južné ovocie, ktoré v živote videla. Proti jej prijatiu vtedy protestoval biskup Baltík, „že totiž za prvú ženskú žiačku ev. lýcea nemôže byť dcéra panslávskeho farára prijatá“. No Jezsovics sa za Máriu prihovoril a pedagogický zbor Baltíka prehlasoval.
Stala sa prvou – mimoriadnou – poslucháčkou lýcea. Študovala externe, do školy chodila len skladať skúšky. Na tie sa dôkladne pripravovala doma. O jej usilovnosti svedčí napríklad poznámka mamy Jany Bellovej v liste synovi Štefanovi Vladimírovi z roku 1904: „Mariša, tá sa len pilne učí, a bojí sa, že na mature prepadne.“ (2) Tejto udalosti sa už však Máriina matka nedožila, pretože v tom istom roku ako 49-ročná zomrela. Otec zasa Štefana Vladimíra písomne prosil, aby Marišku doučoval fyziku a algebru. Pred maturitou Mária strávila istý čas v Štiavnici, čo bolo pre rodinu finančne náročné. Otec sa vtedy v liste synovi, ktorý pôsobil v zahraničí, zmienil aj o finančnej pomoci pre Máriu: „A jestli jej pošleš istú sľúbenú peňažitú podporu, vďačne prijme – me.“ (3)
Všetky ročníky lýcea skončila s vyznamenaním. Problémy mala len s povinným maďarským jazykom. V roku 1905 úspešne zmaturovala. Neskôr svoj úspech komentovala: „a vzdor tomu, že dievčatám prístup bol legálne nemožný, som zmaturovala, a mala som nádej na vysokoškolské vzdelanie, bola mi otvorená cesta do života!“

Dobrý rozum, rigorózum 
„Chlapi-murári odchádzali budovať Pešť, cez jarné a letné mesiace zostávali ženy doma s hŕbou detí, roboty a biedy… mladé i staré ženy, zohnuté pod veľkými batohmi sena a slamy, ktoré na chrbte vláčili domov. A doma bledé deti čakali na mater, na zemiaky, na kuľašu, na kapustu, ktorá sa varila na sporáku v domčeku s hlinenou podlahou.“ Takto vyzeral Liptov Máriinými očami v období jej dospievania. „Murári okrem trocha peňazí prinášali z Pešti aj tuberkulózu. Nedostatočná výživa a obliekanie, nezdravé, často pivničné byty, vypätie v práci nezostali bez vplyvu na zdravie Petrovčanov; prichádzali domov schudnutí, zhrbení, s utrpením na tvári a pľúcach.“ Na tuberkulózu zomrelo aj niekoľko Máriiných kamarátok, čo ju tiež ovplyvnilo: „Vtedy sa vzbudila v mojej duši túžba: pomáhať. Ako môže pomáhať žena? Len ako milosrdná sestra alebo lekárka!“ (4)
Mária si však uvedomovala realitu, v ktorej žila: „Nešlo len o usilovnosť a rozumové zvládnutie medicínskej látky, ale najmä o zdolanie všetkých ťažkostí a predsudkov, ktoré sprevádzali emancipovanú ženu na začiatku nášho (20., pozn. aut.) storočia.“ (5) Aj jej otec sa obával, že Mária náročné štúdium nedokončí a odporúčal jej „venovať sa nejakému ženskému povolaniu ako učiteľstvu, výchove detí atď.“

Aj v tom však Mária vytrvala a otec napokon prejavil pochopenie pre jej ambície. V roku 1905 ju sprevádzal počas zápisu na lekársku fakultu v Budapešti. Bellová neskôr uviedla, že tajomník fakulty sa vtedy na ňu, chudé dievča v doma šitých šatách, počas informačného rozhovoru pozeral s úškrnom. No profesor Genersich, významný „pathologický anatom“, bol vľúdnejší. Ako rodák zo Spiša sa potešil návšteve z Liptova. Máriu oboznámil s podmienkami štúdia a ponúkol jej – ako mimoriadnej poslucháčke – zápis s červeným indexom, na rozdiel od mužov, ktorí mali výkaz o štúdiu čiernej farby. Stala sa prvou slovenskou poslucháčkou budapeštianskej univerzity. Medicínu tam v tom čase študovali ďalšie štyri ženy.

Mária sa sústredila na štúdium a dosahovala výborné výsledky: „Skúšky mi išli veľmi dobre, skladala som ich vždy načas, či z teoretických, alebo neskôr aj z klinických predmetov, dokonca som predbiehala aj mužov.“ Na jej študijné úspechy reagovali spolužiaci veršovačkou: „Z Mikuláša sa ohláša, že má naša Bella Maša dobrý rozum, rigorózum, nie ako Paľo Halaša.“ Konškolák Halaša bol známy tým, že skúšky musel často opakovať. Keď Mária úspešne zložila tri kolokviá, prijali ju za riadnu poslucháčku medicíny.

„Mariša mi píše, že je ona veselá, vždy že si spieva a vždy že sa smeje a že sa ona o budúcnosť nič netrápi, lebo že keď Boh s nami, kto je proti nám?“ (6) písal Štefan Bella synovi v roku 1907. Mal však aj starosti, pretože pokračoval vo finančnej podpore dcéry. Pomoc rodiny Mária spomenula napríklad v liste kamarátke, v ktorom sa tešila, že jej z domu prišiel balík: „Študentská radosť! (…) Teraz by som vedela len rozprávať o radosti, ktorá ma potkala, keď som tie pakle dostala – že už ani neviem dočkať, kým jich vypakujem.“

S emancipáciou nepochodila
Počas štúdia sa Mária stretávala s názormi, že ako žena na akademickú pôdu nepatrí. Napríklad profesor anatómie Lenhossék jej pri pitve odporúčal, aby si vybrala: „ženskejšie, pre mňa viac zodpovedajúce štúdium, lebo slabá telesná sústava a veľké námahy duševné môžu podlomiť moje životné sily a bude tragický koniec.“ Mária na túto radu reagovala tak, že na daný predmet sa zapísala k inému vyučujúcemu. Profesor Genersich jej pri pitve zvykol ukazovať preparáty ako prvej a volal ju „trošku mazlivo, troška posmešne kiči tótočka (malá Slovenka)“. Podľa nej to však bol pokrokový človek, ktorého dcéra, kým nezomrela na tuberkulózu, tiež študovala medicínu.

Mária Bellová sa v Budapešti stala súčasťou komunity slovenských študentov. Členovia združení v Slovenskom spolku si pomáhali pri učení, organizovali večierky, divadelné predstavenia, literárne a filozofické prednášky. Pravidelne sa stretávali, pričom miesta často striedali, aby nevyvolali pozornosť maďarských úradov. Pestovanie slovenského jazyka a literatúry bolo považované za prejav panslavizmu, čo sa mohlo skončiť až vylúčením zo štúdia.    

Historik Karol Hollý skúmal osobnosť Márie Bellovej v štúdii Mária Bellová – „prvá slovenská lekárka”, ktorá vyšla v knihe Gabriely Dudekovej a kol.: Na ceste k modernej žene. Kapitoly z dejín rodových vzťahov na Slovensku (2011). V rozhovore objasňuje kľúčové udalosti života Márie Bellovej a zasadzuje ich do historického kontextu. 

Čo vás najviac zaujalo na príbehu Márii Bellovej?
Pozoruhodný príbeh Márie Bellovej by nikdy nebol vznikol bez jej charakterových vlastností, z ktorých by som vyzdvihol húževnatosť a cieľavedomosť na jednej strane a na strane druhej skromnosť a ľudskosť zároveň. Jej príbeh dokazuje, že naoko nemožné ciele sa dajú naplniť. Rovnako však ukazuje aj na ďalší charakteristický rys dejín, a totiž, že dosiahnutý úspech či výrazné snahy pracovať v prospech druhých ľudí, ešte nezaručujú adekvátne spoločenské uznanie týchto aktivít. S týmto súvisí aj ďalší aspekt jej biografie. Mária Bellová totiž podľa mojej mienky poskytuje príklad osudu, ktorý aspoň do istej miery relativizuje vo všeobecnom povedomí dosť rozšírené „čierno-biele“ hodnotenie vzniku Československa, keď sa uhorskej perióde slovenských dejín pripisuje len to „čierne“ a československej zas len to „biele“. A to tvrdím napriek tomu, že samotná Bellová vnímala výsledok prvej svetovej vojny ako víťazstvo, a teda rozpad Uhorska a vznik nástupníckych štátov vítala. Toto uvádzal ako argument aj Štefan Krčméry (podpísaný ako Ján Jesom) v texte, v ktorom sa verejne rozhorčoval nad tým, že Bellová sa nevie na Slovensku zamestnať. Ja tu však narážam na jednoduchú súvislosť – pokiaľ počas uhorskej periódy úspešne vyštudovala a naštartovala svoju kariéru, tak po roku 1918 mala v Československu problém v tej kariére pokračovať a nebyť jej priateľa zo štúdií, doktora Jozefa Urama, ten problém by bol zrejme omnoho závažnejší. 

Otec Márie Bellovej sa nazdával, že ženy majú menší mozog ako muži. Keď však videl jej talent,
podporil ju v túžbe po vzdelaní a financoval jej štúdium. Čo jeho rozhodnutie znamenalo na prelome 19. a 20. storočia?
Zmienka o tomto názore Štefana Bellu pochádza z rukopisných spomienok M. Bellovej. Oplatí sa tu však citovať presnú formuláciu. Teda podľa podania Bellovej, keď jej otec videl, že Mária je schopná šikovne mu pomáhať pri jeho práci s latinčinou, mal poznamenať: „Ja som si myslel, že dievčatá majú menší mozog ako chlapci – tak, keď ťa to zabáva, uč sa latine.“ Toto teda možno interpretovať tak, že práve dcérina inteligencia akoby posunula jeho názor o menšom dievčenskom mozgu do minulosti.
Pri tejto príležitosti treba zdôrazniť, že to bol v prvom rade Štefan Bella, kto dôveroval intelektuálnym schopnostiam svojej dcéry, systematicky ju podporoval a organizoval jej štúdium. Myslím, že je nesporné, že bez podpory otca by sa Mária Bellová lekárkou nikdy nestala. A toto bolo v dobovom kontexte nesporne výnimočné. Prečo?
Pre objasnenie tejto veci je užitočné vrátiť sa k spomenutej mienke o menšom ženskom mozgu v porovnaní s mozgom mužským. Dodajme, že vôbec by nebolo čudné, ak by si to svojho času Š. Bella bol skutočne myslel. Totiž fakt, že vôbec nešlo o zriedkavý názor (a teda Š. Bella svojou neskoršou podporou Máriinho štúdia medicíny išiel v zásade proti mainstreamu), dobre vyjadrila samotná Bellová vo svojom Curriculum vitae: „[...] vtedy všeobecná mienka bola tá, že dievčenský mozog je nie tak dokonale vyvinutý ako u chlapcov a dievčatá sa nehodia pre duševné práce.“ Nie vždy bola daná vec vyjadrovaná takto explicitne, biologicky, ale podstata veci, a totiž, že žena vo všeobecnosti nemá taký intelektuálny potenciál ako muž, bola značne rozšírená. 

Môžete uviesť príklad?
Pre poznanie dobovej situácie je užitočné zmieniť sa aj o tom, že túto „všeobecnú mienku”, ktorú spomínala Bellová, v istom zmysle zdieľala aj popredná osobnosť slovenského ženského hnutia, Elena Maróthy-Šoltésová. U muža predpokladala prevahu rozumu, u ženy zas citu, muža teda pokladala za viac predurčeného pre duševnú činnosť než ženu: „[...] ovšem netreba upierať, že umová prevaha je na strane muža, prečo v mnohých duchovných úkoloch žena muža vo všeobecnosti nedostihne ani v úplne rozvitom stave.“ Šoltésová z toho prirodzene nevyvodila záver, podľa ktorého by mala žena zotrvať v nevzdelanosti: „No toto jej ničoho neujíma, ona veľmi čestne obstojí, keď náležite vzdelá sa len po tie hranice, ktoré povoľujú jej duševné schopnosti.“ Vieme, že Šoltésová bola priekopníčkou ženskej osvety a vzdelanosti, ale zároveň tu vidíme, že podstatu názorov o „menšom mozgu“ v zásade zastávala aj ona.
Presvedčenie o tom, že žena nie je uspôsobená na „veľkú vedu“, resp. výkon povolaní ako lekárka, právnička či „nedajbože“ politička malo svoje konzekvencie v tom, že mnohé profesie či študijné odbory boli pre ženy jednoducho legislatívne uzatvorené. Emancipačný pohyb žien však systematicky bojoval s týmito názormi a konkrétne v Uhorsku dosahoval výrazné úspechy. Bellovej sa priamo dotkla napríklad legislatívna úprava z roku 1895 umožňujúca štúdium žien na lekárskych, farmaceutických a filozofických študijných odboroch. Prešla len jedna dekáda od tejto prelomovej reformy a Mária nastúpila na štúdium medicíny v Budapešti.

Aké bolo vzdelávanie žien v Uhorsku v čase, keď Mária Bellová navštevovala základnú a strednú školu?
Vzdelávanie dievčat v Uhorsku v poslednej tretine 19. storočia vykazovalo znaky výraznej modernizácie. Tu možno len heslovite dodať, že modernizácia išla ruka v ruke s maďarizáciou. To bol charakteristický znak vtedajšieho uhorského vývoja. Pre dievčatá, ktoré boli ochotné a schopné vyučovať sa v maďarčine a v duchu uhorskej štátnej idey, sa však otvárali viaceré nové možnosti vyššieho vzdelania. Prvá vyššia dievčenská škola vznikla v Uhorsku v roku 1875, neskôr ich vzniklo viacero, a to aj na území dnešného Slovenska. Tieto školy však nenahrádzali úplné stredoškolské vzdelanie. Prvé dievčenské gymnázium v Uhorsku vzniklo až v roku 1896.
V kontexte s Máriou Bellovou si treba uvedomiť, že podmienkou pre prijatie na univerzitu bolo získanie maturity, čo nebolo koncom 19. storočia pre ženy ešte samozrejmé či bežné. Preto je charakteristické, že Bellová bola prijatá na banskoštiavnické lýceum (t. j. plnohodnotnú strednú školu s maturitou) len ako externistka, pretože na tejto škole nebolo umožnené dievčatám študovať. Bellová dostala výnimku a stala sa tak prvou ženskou poslucháčkou a neskôr aj absolventkou tejto školy. Už tým, že Bellová úspešne ukončila túto školu maturitou, výrazne prekročila horizont jej rovesníčok a zaradila sa medzi vzdelanostnú elitu. Veď napokon v Liptovskom Sv. Mikuláši sa jej maturita aj verejne oslavovala, a to aj za prítomnosti „Martincov“.
Vo väčšine prípadov sa ale od dievčat a žien neočakávalo, že budú v nejakom odbore vynikať alebo že budú spoločnosti prospešné aj mimo „rodinný krb“.  Pre väčšinu dievčat bola tak aktuálna len zákonom nariadená povinná návšteva ľudových škôl, prípadne ešte pokračovanie na dievčenských meštianskych školách. V súvislosti so spomenutou maďarizáciou v školstve treba ešte dodať, že z Bellovej spomienok vyplýva jej negatívne vnímanie tejto súdobej edukačnej praxe. Práve tým napríklad odôvodňovala svoj odchod z Liptova ku Slovákom na Dolnej zemi, konkrétne do Kovačice, kde sa vydala a pôsobila jej sestra Elena.  

Akým spôsobom prebiehali prijímacie skúšky na lýceá a vysoké školy? Mária Bellová vo svojich zápiskoch spomína,
že na prijímačkách na lýceum jej pomohol prof. Jezsovics. Na medicíne zohral počas vstupného pohovoru dôležitú rolu rektor Genersich.
Tento proces je pomerne ťažké presne zrekonštruovať, resp. aktuálne nedisponujem patričnými priamymi prameňmi (z prostredia evanjelického lýcea v Banskej Štiavnici a lekárskej fakulty budapeštianskej univerzity) v tomto smere. Vychádzajúc z Bellovej zápiskov je však dosť pravdepodobné, že faktor známosti riaditeľa lýcea Károlya Jezsovicsa s jej otcom, ktorý bol kedysi Jezsovicsovým študentom, bol vo veci jej prijatia do Banskej Štiavnice zásadný.
Pri prijatí na medicínu, vychádzajúc z Bellovej spomienok, bol dôležitý rozhovor medzi Š. Bellom a profesorom Antonom Genersichom, neskorším rektorom univerzity. V tomto prípade ale už nešlo o „starých známych“. Jednoducho nastala medzi nimi sympatia, vyplývajúca aj zo spišského pôvodu Genersicha, a ten bol otvorený podporiť sympatickú slečnu, ktorá mala ambíciu stať sa z altruistických dôvodov lekárkou. Opakovane sa tu však potvrdzuje zásadná rola jej otca, ktorý cieľavedome a systematicky podporoval svoju dcéru v uskutočňovaní jej sna. Jedným z významných krokov na tejto ceste bola aj jeho prítomnosť na prijímacom pohovore na budapeštianskej univerzite. 

Je možné zrekonštruovať, ako mohlo vyzerať jej vysokoškolské štúdium?
Určitý obraz si môžeme spraviť na základe jej vlastných spomienok. V každom prípade to nemala ako žena jednoduché. Z faktu, že legislatíva umožňovala medicínske štúdium žien, ešte nevyplývalo, že by bola verejná mienka k nemu priaznivo naklonená. Samotná Bellová v roku 1947 na to spomínala takto: „Počas môjho štúdia v Budapešti sa odohrávaly suffražetské boje v Anglii, z ktorého ženského hnutia sa veľmi posmievali a na štúdium žien, menovite na akademické, sa dívalo ako na pomýlené.“ Z citátu je zrejmé, že chtiac-nechtiac sa musela stretať s nepochopením a neprajnosťou. Spomínala napríklad na profesora Mihálya Lenhosséka, ktorý jej v pitevni charakteristicky odporúčal vybrať si „ženskejšie“, štúdium. Odôvodňoval to tým, že „slabá telesná sústava a veľké duševné námahy“ by mohli podlomiť jej „životné sily“, a hrozil jej tak teda „tragický koniec“. Na strane druhej už samotný fakt, že jej dôverovali kapacity ako profesor Genersich, ktorého si Bellová náležite ctila, ukazuje druhú rovinu tejto veci. Rovnako stojí za pozornosť, že Bellovú po skončení školy profesori nabádali, aby zotrvala na univerzite a pokračovala v štúdiu nejakého špecializovaného medicínskeho odboru. Z dôvodu nedostatku financií to však odmietla. Svedčí to však o tom, že svojimi schopnosťami a výsledkami si dokázala vydobyť aj uznanie.
Je teda celkom zrejmé, že atmosféra jej štúdia lavírovala medzi dôverou a nedôverou voči ženskému štúdiu medicíny. Čo prevažovalo, ťažko povedať. Na jednom mieste však celkom otvorene konštatovala, že počas štúdia v Budapešti sa cítila ponižovaná podobne ako keď boli černosi ponižovaní belochmi, čo mohla pozorovať počas svojej neskoršej stáže v nemocnici v Berlíne. Túto zmienku zrejme netreba podceňovať. Do istej miery mohli byť tieto jej pocity ovplyvnené aj tým, že bola Slovenka, avšak je celkom zrejmé, že podstatným faktorom tu bol fakt, že bola žena v prevažne mužskom „medicínskom revíri“. 

Počas štúdia bola členkou Slovenského spolku v Budapešti. Čo sa vie o tejto komunite a spolkových aktivitách Márie Bellovej?
Aj toto Bellová spomína v rámci svojich spomienok na Budapešť. Svedčí to o tom, že sa začlenila do organizovaného života tamojších Slovákov, často významných a vzdelaných národovcov. Týmto sa vlastne oficiálne prihlásila k hodnotám slovenského národného hnutia vo všeobecnosti. Vzhľadom na vtedajšiu maďarizačnú politiku boli tieto aktivity pod policajným dozorom a Bellová spomína, že z toho dôvodu sa schádzali „vždy v druhej krčme“.
Známa je jej fotka, kde je medzi členmi Literárneho odboru Slovenského spolku jediná žena obklopená množstvom mužov. V tejto súvislosti sa žiada pripomenúť jej prednášku na tomto fóre, v ktorej sa venovala téme ženskej emancipácie. Súčasťou týchto prednáškových aktivít bola aj následná oponentúra. Bellovej prednášku hodnotil právnik Ivan Markovič, neskorší významný medzivojnový československý politik a obeť nacizmu. Jeho kritika bola taká intenzívna, že Bellovej tiekli slzy „ako z potoka“. Samozrejme, z tejto jednej epizódy nemožno usudzovať nič zásadnejšie o tom, ako bola Bellová v tomto prostredí vo všeobecnosti vnímaná. Pravdupovediac, o jej spoločenskom či intelektuálnom živote v prostredí budapeštianskych Slovákov toho v danom stave výskumu ešte veľa nevieme. Určite ale nemožno opomenúť, že v prostredí budapeštianskych slovenských univerzitných študentov Bellovej úspešné zakončenie štúdia radostne oslávili a neopomenuli pri tom upozorniť na problémy s ukončením štúdia zo strany mužského slovenského kandidáta, Pavla Halašu. Lekársky diplom mu udelila až novozriadená Lekárska fakulta Komenského univerzity v roku 1920. 

O tom, že Mária Bellová úspešne absolvovala medicínu, informovala dobová tlač.
Vo svojej práci píšete, že predstaviteľky slovenského ženského hnutia sa jej úspechu venovali len okrajovo. Ako si to vysvetľujete?
Je pravda, že od predstaviteliek slovenského ženského hnutia som očakával väčšiu pozornosť venovanú tomuto úspechu. Svojho času som to interpretoval tak, že povolanie lekárky nie veľmi korešpondovalo s predstavami slovenského ženského hnutia o adekvátnej realizácii ženy, resp. inak, vyštudovaná lekárka nemala príliš veľký potenciál pôsobiť ako vzor pre ženy, ktoré tvorili cieľovú skupinu pre slovenské ženské národovecké aktivistky. Stále pripúšťam, že takáto interpretácia má svoj racionálny zmysel, som si však vedomý aj jej limitov. Nie vždy sú totiž veci pôvodne zamýšľané takým spôsobom, ako to reflektuje neskorší analytik na základe limitovaných prameňov. Možno boli za stručnosťou Živeny omnoho prozaickejšie dôvody, napríklad zaneprázdnenosť Šoltésovej, ktorá tiež registrovala, že Bellovej kolega zo štúdií, lekár J. Uram, uverejnil v taktiež ženskom periodiku Dennica rozsiahlejší text pri tejto príležitosti a pokladala to za dostatočné. V tejto veci sa proste pohybujeme v rovine uvažovania, ktoré je síce legitímne, ale len potiaľ, pokiaľ sme si vedomí, že sa nebavíme o jasných faktoch, ale len o možnostiach, ktoré môžu viac, ale aj menej korešpondovať s realitou. V každom prípade si však viem predstaviť, že verejné oslavy primátu „prvej lekárky“ by boli v rámci iného národoveckého ženského hnutia oslavované okázalejšie a dôraznejšie.  

Po promócii absolvovala stáž v Berlíne. Boli zahraničné študijné pobyty v tom čase bežné?
Sama Bellová uvádzala, že na to, aby dostala lekársky diplom, musela absolvovať prax na rôznych nemocničných oddeleniach. Ona bola na psychiatrii v Pécsi, v Trenčíne zas na chirurgickom a internom oddelení. Absolvovať stáž v zahraničí bola otázka ambicióznosti a systematickej snahy oboznámiť sa s aktuálnymi medicínskymi trendmi a poznatkami. Teda, kto chcel svoje budúce povolanie vykonávať skutočne profesionálne, bol určite otvorený myšlienke vidieť, ako to funguje „vo svete“. V kontexte s prostredím, ktoré profesionálne Bellovú formovalo, možno spomenúť, že aj jej priateľ, lekár Jozef Uram, ktorý študoval medicínu v Budapešti v období 1903 – 1908 (Bellová v období 1905 –1910), podnikol v roku 1910 študijnú cestu do USA, Anglicka, Francúzska a Nemecka.  
Bellová išla do Berlína s jasným cieľom rozšíriť si svoje poznatky a zručnosti. Spravila to dobrovoľne, pričom musela prekonať viacero prekážok. Okrem skeptických hlasov z časti jej rodiny (obaja rodičia však boli už v tom čase mŕtvi), musela prekonať aj finančné ťažkosti. Tu sa jej však z inej strany rodiny dostalo podpory, keď jej pomohla jej sestra Elena z Kovačice. Okrem odborných vedomostí si tu rozšírila aj všeobecný obzor, pretože na tomto pracovisku stretla ľudí nielen z rôznych kontinentov, ale dokonca aj černochov. V tejto veci je zaujímavá aj jej spomienka na povýšenecké vnímanie černochov zo strany ich bielych kolegov. Bellová s černochmi súcitila a ako som už spomenul, celá situácia jej pripomínala obdobie svojho štúdia v Budapešti, keď podobne povýšenecky sa tam, podľa jej podania, správalo okolie aj k nej.
Je nepochybné, že tento pobyt (obohatený exkurziami do Belgicka a Francúzska) Bellovú posilnil nielen odborne, ale aj osobnostne. V tejto súvislosti sa žiada pripomenúť, že Bellová bola navyknutá cestovať za vzdelaním. Jej inštitucionálne vzdelávanie sa totiž dialo na Liptove, vo Vojvodine, v Banskej Štiavnici (hoci tu len ako externistka) a v Budapešti. To sú veľké vzdialenosti, rôznorodé lokálne society a pomery. Preto odchod do Berlína bol v tomto zmysle preto pre ňu prirodzený. 

Počas 1. svetovej vojny pôsobila  v sedmohradskej vojenskej nemocnici. Z jej zápiskov cítiť frustráciu,
že v náročných podmienkach a bez liekov nedokázala zachraňovať životy ranených vojakov.
Skôr, ako sa dostanem k téme vojnového utrpenia, treba uviesť, že svoje umiestnenie do Sedmohradska Bellová hodnotila v kontexte snahy umiestniť ju ako Slovenku do národnostne cudzieho prostredia. Rovnako o tom písal aj Š. Krčméry. Čo sa týka jej lekárskej skúsenosti s vojnou, je jasné, že takýto ozbrojený konflikt so sebou prináša výraznú akceleráciu tragédií a utrpenia. Vieme, že jej motiváciou k štúdiu medicíny bola túžba pomáhať trpiacim, keď videla hrozivé dôsledky tuberkulózy vo svojom okolí. Vychádzajúc z tohto jej povahového rysu je zrejmé, že drsné zranenia, ktoré neraz končili smrťou, musela znášať ťažko. A toto naozaj potvrdzujú aj jej rukopisné zápisky, v ktorých venuje tejto etape svojho života pomerne veľký priestor. Svoju prácu si však napriek dusivej atmosfére zjavne vykonávala svedomito, veď jej za ňu bolo udelené vyznamenanie Pro patria et humanitae, ktoré udeľoval uhorský Červený kríž. Tamojšia nemocnica bola totiž počas vojny nemocnicou Červeného kríža. Po tom, ako sa Márosvásarhely stalo súčasťou Rumunska, stala sa tu primárkou detskej nemocnice. Uvádza to zmienený Š. Krčméry s tým, že išlo o ocenenie jej aktivít a postojov zo strany Rumunov.

 Ako na prvú slovenskú lekárku mohli reagovať pacienti a pacientky?
Je teoreticky možné, že ľudia, zvyknutí na lekárov, nedôverovali jej schopnostiam?
Hoci neviem o tom, že by mala Bellová problémy s akceptáciou jej odbornosti zo strany pacientov, viem si takúto situáciu teoreticky predstaviť. Postačí spomenúť publikáciu od popredného českého chirurga Eduarda Alberta Žena a štúdium medicíny (1895), v ktorej síce pripustil, že môžu existovať výnimky, vo všeobecnosti však považoval za absurdné, aby sa žena stala medicínskou špecialistkou. Napriek tomu, že nevidel zásadný rozdiel medzi mužským a ženským mozgom, domnieval sa, že žena nie je schopná vyriešiť zložitejší medicínsky problém. Takéto názory určitá časť spoločnosti, vrátane odbornej medicínskej, zastávala. A ak by sa chorý človek s takýmito postojmi dostal do opatery ženy – lekárky, je dosť pravdepodobné, že by ho sprevádzali pocity neistoty v tom, či bude o neho postarané na adekvátnej odbornej úrovni. 

Vo svojej práci približujete prekážky v snahe Márie Bellovej uplatniť sa na Slovensku po roku 1918.
Prekážky označujete za prekvapivé. Prečo?
Vznik Československa bol charakteristický veľmi výraznou „výmenou“ elít. Inteligencia z čias Uhorska v prevažnej miere odmietla vyjadriť lojalitu k novému štátu a aj pre nový režim boli reprezentanti starých uhorských štruktúr často apriori nedôveryhodní. Inými slovami, chýbala slovenská inteligencia lojálna k novému štátu. Mária Bellová s lojalitou k novému štátu, vzhľadom na jej slovenské národovecké zázemie a v rámci budapeštianskeho Slovenského spolku aj národovecké aktivity, nemala problém. Okrem toho, nový režim vo viacerých oblastiach ženskej emancipácie priekopnícky, mohol celkom efektívne pracovať s jej obrazom „prvej slovenskej lekárky“. Videli sme tiež, že Bellová bola aj z odborného hľadiska cieľavedomá a usilovná, absolvovala zahraničnú stáž v Berlíne a osvedčila sa v krízovej situácii vojnového frontu. Preto celkom logicky očakávala, že v novom štáte sa bude vedieť adekvátne uplatniť. Pôsobiac stále v Márosvásarhelyi, teda po novom už Târgu Mureș, ktoré sa stalo súčasťou Rumunska, usilovala sa o získanie miesta na Slovensku. Jej žiadosti však boli odmietané, vrátane tej na novozriadenú Lekársku fakultu Komenského univerzity. Tam jej ponúkli len také pozície, ktoré nevyhovovali jej špecializácii.
Je charakteristické, že táto kauza nadobudla aj politický rozmer, keď v lete 1920 o celej veci písal v článku Prebytok slovenskej inteligencie? Š. Krčméry. Tento už viackrát spomenutý text bol uverejnený ako úvodník v politickom periodiku Národnie noviny. Bellová dostala prácu až vďaka svojmu, taktiež už viackrát spomenutému, priateľovi J. Uramovi, ktorý ju zamestnal na chirurgickom oddelení košickej nemocnice. V roku 1925 sa dostala na pracovisko v Dolnom Smokovci, kde zotrvala až do dôchodku.
Uvedené súvislosti preto možno z istého uhlu pohľadu hodnotiť ako prekvapivé. Vyvstávajú otázky, či išlo o už spomenutú nedôveru voči ženskej medicínskej odbornosti, prítomnú aj v lekárskych kruhoch alebo to súviselo skôr s tým, že Bellová koncom vojny dostala uhorské vyznamenanie a pre nový režim predstavovala preto nedôveryhodný element. To sú ale len dohady, ktoré môžu, ale aj nemusia korešpondovať s realitou. Čo presne za tým bolo, sa už asi len ťažko dozvieme. V každom prípade však vieme, že Bellová takýto vývoj neočakávala a autonomistická tlač dostala ďalšiu príležitosť pre kritiku Prahy. 

Môžeme Máriu Bellovú pokladať za feministku?
Ak sa na vec pozrieme z pohľadu praxe, tak v kontexte začiatku 20. storočia určite. Patrila totiž medzi priekopníčky náročného medicínskeho štúdia v Uhorsku. A feminizmus bol v tom čase popri boji o volebné právo pre ženy v prvom rade o práve na vzdelanie a následnú profesijnú realizáciu žien. Vieme tiež, že prednášala o feminizme na pôde budapeštianskeho Slovenského spolku. Je škoda, že nepoznáme text tejto prednášky, resp. užitočné by bolo zoznámiť sa aj s Markovičovou kritikou jej práce. Bez týchto prameňov je pomerne ťažko presnejšie určiť, ako tento reformný spoločenský pohyb vnímala. Treba tu ale spomenúť, že v roku 1947 o svojej prednáške písala nasledovne: „Ja som si volila tému „Emancipácia“, k tej dobe primeranú, keď sa jednalo o priekopnícku prácu žien, na ktorú boly ťažko pripúšťané. [...] Viem, že práca bola azda naivná, ale píšem o nej len preto, aby dokumentovala, aké hnutie bolo vtedy v ženských dušiach;“. Toto hnutie sa podľa nej riadilo heslom vymanenia sa „z otroctva“. Z uvedeného možno usudzovať jej pozitívne vnímanie feministického hnutia v čase jej štúdia medicíny. Jej náhľady boli totiž podľa nej „primerané dobe“. A to, že svoju prednášku s odstupom času hodnotila ako „naivnú“, možno znamená, že viaceré svoje vtedajšie závery neskôr prehodnotila. Ale je to len v rovine „možno“, veď vlastne vôbec nevieme, aké myšlienky predostrela mužskému osadenstvu Literárneho odboru Slovenského spolku. Určite však nešlo o nejaký neutrálny odkaz, o čom svedčí mimoriadne ostrá kritika I. Markoviča. V kontexte prvého decénia 20. storočia teda zrejme nespravíme závažnejšiu chybu, ak Bellovú kategorizujeme aj ako feministku. Či to platí aj pre neskoršie obdobia, to je pre mňa ťažko povedať. Totiž, okrem skutočnosti, že v roku 1947 bola poctená vedením slovenskej delegácie na zjazde vysokoškolsky vzdelaných žien v Prahe, aktuálne nedisponujem k tejto otázke inými poznatkami. Z toho dôvodu si preto v danom stave môjho výskumu netrúfam „vyhlásiť“ ju za feministku vo všeobecnosti. 

Ako k prvej slovenskej lekárke pristupoval komunistický režim? V dobových médiách sa objavovala sporadicky.
Tu treba zaznamenať, že Bellová dostala v roku 1955 štátne vyznamenanie, v roku 1967 bol o nej odvysielaný televízny dokument, vyšli viaceré články v tlači. Na pohrebe si ju uctili aj predstavitelia vtedajšej moci. Z uvedeného vyplýva, že aj komunistický režim tejto osobnosti venoval náležitú pozornosť. Ak ale sledujeme zbierku výstrižkov z tlače o Bellovej uloženú v Národnom biografickom ústave SNK v Martine, skutočne možno spozorovať, že dobová publicistika jej venovala v období po jej smrti len minimálnu pozornosť. Tu sa ponúka interpretácia konfliktu normalizačného režimu s náboženstvom. Bellová mala totiž silné evanjelické zázemie, bola dcérou evanjelického farára a svoj život dožila taktiež na evanjelickej fare, ktorú v Príbovciach spravoval jej synovec. Je preto dosť dobre možné, že toto bola príčina, prečo sa Bellová načas vytratila zo všeobecného povedomia. V podobnom zmysle túto vec interpretovala aj Anna Malíková Jakubcová, autorka štúdie o Bellovej. Po zmene režimu v roku 1989 sa Bellová postupom času znovu stáva predmetom záujmu tak publicistiky ako aj odbornej spisby. V tejto súvislosti treba zdôrazniť aj akt prenesenia jej ostatkov (urny) z Príboviec na Národný cintorín do Martina v roku 2002. Pre širšiu verejnosť je však naďalej málo známa, a aj preto majú projekty, ako je ten váš, význam. 

Existujú pramene o Márii Bellovej, ktoré ešte u nás neboli publikované?
V tomto kontexte mi napadá, že by malo význam vydať jej rukopisné zápisky ako vedeckú pramennú edíciu. Nepochybne by to priblížilo túto osobnosť komplexnejšie než doterajšie spracovania, ktoré s týmto prameňom nevyhnutne pracovali len selektívne. Hodnotná je tiež korešpondencia jej otca a brata, ktorý ju, mimochodom, tiež významným spôsobom podporoval. Okrem toho je ale stále potenciál výskumu jej biografických dát a súvislostí prostredníctvom prameňov, ktoré nie sú koncentrované v Slovenskej národnej knižnici. Dali by sa tak mapovať jej jednotlivé pôsobiská, či už školské alebo pracovné. Je viac ako pravdepodobné, že „roztratených“ prameňov k Bellovej bude ešte dosť. Biografický výskum je totiž vo všeobecnosti charakteristický rôznorodou lokalizáciou prameňov. Výskumník tak neraz s prekvapením objaví nejaký relevantný list či dokument vo fonde, kde by to vôbec nebol čakal. Treba preto mať tie správne tipy či indície a skúmať ďalej.
Pred niekoľkými rokmi existovala ešte reálna možnosť osloviť pamätníkov, ktorí si túto osobnosť buď priamo, alebo aspoň nepriamo pamätali. Nemôžem vylúčiť, že by táto možnosť dnes už vôbec neexistovala, ale je zrejmé, že šance tu postupom času výrazne klesajú. V tejto súvislosti chcem len dodať, že objavenie nových prameňov by podľa mňa mohlo výrazne rozšíriť naše poznatky o jej živote, pretože veľká časť našich vedomostí o M. Bellovej pochádza len z jej rukopisných spomienok. Z tohto vyplýva, že pri analýze jej života vyvstáva  ešte mnoho otázok, na ktoré nevieme dostatočne odpovedať.  

Čo by ste sa Márie Bellovej spýtali, keby ste mali možnosť stretnúť sa s ňou?
Ak by tá možnosť existovala, zrejme by ani nebolo potrebné natoľko rozširovať pramennú bázu, tak ako som to opísal v odpovedi na predchádzajúcu otázku. Inými slovami, tých otázok by bolo skutočne mnoho. Len ilustratívne tu spomeniem témy ako napríklad podrobnosti okolo jej štúdia na Dolnej zemi, jej pocity ako ženy pri štúdiu medicíny, jej vnímanie komunity združenej v Slovenskom spolku v Budapešti, jej prvé skúsenosti v nemocničnej praxi, jej vnímanie zo strany personálu či pacientov alebo podrobnosti okolo jej problémov zamestnať sa na medzivojnovom Slovensku. Rovnako by ma zaujímali jej politické postoje, napríklad hodnotenie obdobia 1939 - 1945, ako aj jej vnímanie nastolenia komunistickej diktatúry a v tom kontexte okolnosti udelenia Radu práce samotným prezidentom Antonínom Zápotockým v roku 1955. Tých tém je skutočne množstvo. Pretože ale neexistuje možnosť položiť M. Bellovej otázku, treba byť vďačný za každý novoobjavený prameň k jej životu. 

Ďakujem za rozhovor.

S Karolom Hollým sa rozprávala Katarína Uhrová.

Karol Hollý, PhD. (1980) je samostatný vedecký pracovník Historického ústavu SAV (Oddelenie dejín vied a techniky). Zaoberá sa rôznorodými témami zo slovenských dejín druhej polovice 19. a prvej polovice 20. storočia, najmä ideológiou slovenského národneho hnutia, slovenskou komunitou v Nadlaku či dejinami inštitucionalizácie vedy. Napísal monografiu o Andrejovi Kmeťovi (2015), o ženskej emancipácii (2011) a vydal tiež edíciu dokumentov o vedeckom myslení slovenských  národovcov (2013). Je tiež autorom popularizačných publikácií venovaných Božene Slančíkovej Timrave (2017) a Živene (2019). Okrem toho publikoval doma i v zahraničí viac ako päťdesiat vedeckých štúdií, resp. kapitol vo vedeckých monografiách.   

Katarína Uhrová

Mária dokáže vymenovať tucet vecí, ktoré by deti mohli robiť, keby práve nemuseli byť pod pichľavými dekami na tvrdých ležadlách. Lenže ona potrebuje, aby ležali a dýchali. Po raňajkách, pred večerou, pod holým nebom, každý deň. Nič horšie si deti nevedia predstaviť, a tak sa ich lôžka menia na pirátske lode alebo nedobytné zámky. Dnes je z postelí ostrov, na ktorom stroskotali a teraz čakajú, čím ich prekvapí domorodkyňa Mária.

Netrvá dlho a stroskotanci prekvapia domorodkyňu. Dráma v chlapčenskej izbe, výstup pre dva desaťročné hlasy. 
„Ukradol mi cukor od mamy!” žaluje sa poškodený nad torzom balíka.
„Požičal som si jednu kocku,” kontruje vinník a líca zafarbené horúčkou mu stmavnú o niekoľko odtieňov. 
„Kedy mu ju vrátiš?” vstúpi do deja zbor a zaujme miesto na strane žalujúceho. 
„Keď mi pošlú rodičia,” sľubuje obvinený bez kolektívnej podpory.    
„Žiadnych nemáš!” pointuje poškodený tak presvedčivo, že zvedaví zboristi zabudnú na otázky. Vinník zahodí poslednú kocku a je po predstavení. Na pokračovanie aktérom chýba dych a sila. Zbor pozbiera zvyšky energie a žiada rozuzlenie. Poškodený teda dostane prísľub náhrady a vinník zákaz prechádzok. Adekvátny trest Mária zavrhne, zákaz čítania by aj ona bojkotovala. 

Neskôr, už len medzi štyrmi očami, sa jej za to poďakuje. (Vinník) Ivan. V pyžame, ktoré nosí celé dni, lebo do rovnošaty, akú majú všetci, ho nedostal ani riaditeľ. Skrytý pod stolom, na ktorý píše čiarky, za každý deň bez čiarky od rodičov jednu. O ťažkých časoch odmieta počúvať. Vraj nikde nič nefunguje, lenže ostatné deti poštu dostávajú.

„Čo ak ich už naozaj nemám?“ vysype bez prípravy a rýchlosťou, ktorou zaskočí aj sám seba. 

Ona naozaj nevie. To by bola úprimná odpoveď. Na výber má ešte frázy a neurčité dátumy. Zvolí tradičné klišé a snaží sa ho zjemniť, čo Ivan prijíma so zaťatým mlčaním. Našťastie, a ako na objednávku, príde sestra s oznamom, že majú návštevu. Ivan zalezie späť pod stôl. Naučil sa tu všeličo, napríklad rozoznávať, ktoré správy nie sú pre neho.  

Starenka vo vlniaku, zhrbená pod špinavým batohom. Vyzerá ako klbko, čo niekomu vypadlo a dokotúľalo sa do ambulancie. 
„Hľadám doktora,” ozve sa potichu. 
„Pani, toto je detská liečebňa,” poučí ju sestra. Žena ledva stojí, taká je vyčerpaná.
„Zhorel nám dom. Celú dedinu vypálili,” povie a veta ostane visieť vo vzduchu.
Zaujíma ich, kde sa to stalo, ona ich nesleduje, trápi sa s batohom. Mária sa jej snaží pomôcť. V batohu niečo zacíti, krátke šklbnutie. Pustí ho a vidí, ako sa pod hrubou látkou jemne črtá pohyb.

Starká odtiaľ vyberie šatku, opatrne ju rozbalí. Mária sa otočí na sestru – nezdá sa jej to?

„Nevesta ratovala ostatné deti, ja som ostala s najmenším. Nevládala som utekať, skrývali sme sa kade-tade,” spája časti do celku a medzi jej slovami bežia minúty.  
Chlapec má otvorené oči, no nevníma. Celé telo v kŕči, lícne kosti trčiace zo sivej tváre. Vyzerá na tri mesiace, ale možno mu ubrala cesta, ktorú má za sebou. Mária chce dieťa zobrať, starká pokrúti hlavou.  

„Doktora, prosím,” šepne.

Aha. Mária si musí priznať, že takúto požiadavku nečakala. Už nečakala. Alebo len vyšla z cviku? Odsunie tú úvahu a vysvetľuje, že malý okamžite potrebuje pomoc. Starká prikývne. A potom cúvne, odhodlaná nedať dieťa z rúk.

„Vyšetrí ho lekár. No musí s ním prísť otec.” Mária si dáva záležať, aby do tej vety nepridala žiadne emócie.  

Starká zbledne. Roztrasú sa jej pery. Viac nič, ako keby v sekunde zamrzla. Mária jej opatrne vezme dieťa. Zaskočí ju, aké je horúce.

Keď sa ponáhľala na izolačku, niektoré deti bábätko zazreli a odvtedy o inom nehovoria. Pred izbou mu nechávajú gombíky a kúsky farebných kried, drankajú od sestier, aby ich za ním na chvíľu pustili. Ony sa hádajú, ktorá pôjde chlapca najbližšie skontrolovať. Riaditeľ chce, aby Mária zrátala, koľko pravidiel porušila kvôli prípadu, ktorý sa nedožije rána, a vymyslela, čo má on teraz spraviť s tou príbuznou. Máriin sekundár opisuje sanitárom, ako babka bola prvý raz v živote u doktora – tú česť mal zhodou okolností on – a bála sa ho ako čerta. Keď sa mu podarilo vôbec sa k nej priblížiť, zistil, že posledné dva týždne chodila s deckom od dediny k dedine, kým naokolo padali granáty, a hľadala zvyšok rodiny. Nič, ako keby ich zhltla zem. No a po tom všetkom je v lepšom fyzickom stave než on. 

Mária zatiaľ uvoľní dieťaťu zovreté ústa. Opatrne ich otvorí a gumennou rúrkou chlapcovi po kvapkách dávkuje mlieko. Starká nespúšťa oči z jej rúk, ich istota ju udivuje a upokojuje zároveň. 

„Nehnevajte sa na mňa,” poprosí a pokračuje, že otec s chlapcom prísť nemohol, lebo sa nevrátil z Povstania. Máriu zamrazí. 

„Nehnevajte sa na mňa,” hlesne a je vďačná, že sa môže sústrediť na dieťa. Zdvihne mu hlavu, malý slabo zaprotestuje. Potrebuje spať. Starká nerada odchádza, no Máriu nasleduje bez protestov.

Na chodbe čaká Ivan. Mária ho k bábätku nepustí, nebude robiť žiadne výnimky.  Ivan jej nevenuje pozornosť, zaujíma ho len starká.

Ďalšie ráno je jeho posteľ prázdna. Keď sa to stalo minule, čudoval sa, prečo ho späť museli priviesť žandári, veď išiel len hľadať rodičov. Vtedy sa s Máriou dohodol, že svoje najbližšie cestovateľské plány s ňou najprv skonzultuje. 

  „Teraz je menej stupňov a viac sa strieľa,” pripomína jej vrchná. Aj tak Mária dá chlapcovi ešte čas. Mohol by byť jej vnuk, rozhorčuje sa kolegyňa. Má pravdu. Vie si vrchná vo svojej obľúbenej hre na to, čo kto má a musí, predstaviť, že by to bol vnuk, ktorému Mária verí?

Po vizite za ňou pribehne sekundár. Vraj okamžite musí ísť s ním. Tvári sa tajomne, nepovie ani slovo a vedie Máriu do suterénu. 
Kuchárky, kurič, pomocné sily, ešte aj účtovník. Kývnu jej na pozdrav, nervózne, akoby ich rušila. Kde sa tu všetci zobrali? 
Z kutice za rohom, kam sa chodí zašívať personál, počuť ženský hlas. Spev. Chvíľami slabne, slová zanikajú v ruchoch zvonku, ale melódia sa prebíja cez stenu ďalej. Ľudia sledujú jeden druhého, či tiež počujú to isté, a keď sa posunkami uistia, nechajú všetko už len na ten hlas. Kde ho len Mária…? Obráti sa na sekundára – zahriakne ju, nech neruší. 

Pridá sa ďalší hlas. Ten Mária spozná hneď a odľahne jej. Spev je bezhlavý, neohrabaný. Celý Ivan. Vtom Mária odhalí aj ženský hlas. Večer jej riaditeľ oznámil, že príbuznú prijatého pacienta oficiálne zamestnal v kuchyni, a zdôraznil svoje želanie prepustiť ju skôr, než tam niekto príde pozerať do hrncov. 

A ona má teraz za stenou koncert spolu s Ivanom. Refrén im už ide, v slohách sa zatiaľ míňajú, odpovedajú si ozvenou. 

Zrazu ticho. Publikum protestuje, znova tie pohľady dokola – čo majú spraviť, aby mohli počúvať ďalej? A potom začne padať hrášok, more guľôčok cinká o kachličky, presne tak znie Ivanov smiech. Mária rozmýšľa, či si len nevie spomenúť, alebo ho takto naozaj nezažila. Potom začnú odznova. Na jednej vlne a silnejšie. Sekundár sa oprie o stenu a zatvorí oči, v obecenstve koluje neviditeľný program s nasledujúcimi skladbami. Mária chce byť na druhej strane steny a vidieť Ivana, ako sa smeje. 

Poobede ich nájde vonku. Starká odpočíva na ležadle, Ivan jej rozpráva o štítoch v diaľke. Pricupitá veverička, starká hľadá vo vreckách, čím by ju potešila. Z diaľky je to bežný obrázok, babička s vnukom v parku. Až na to, že títo k sebe nepatria, nepatria ani na toto miesto, a myslí si to aj hliadka, ktorá práve prechádza okolo. Vidí starú ženu v erárnej zástere, čistej a zle padnúcej, a pacienta v pyžame, zúboženého a veselého.

 „Na vašom mieste sa pred nimi neukazujem,” podíde Mária k starkej a nenápadne jej naznačuje, aby sa stiahla. 
„Jeden od nich nám pomohol. Schovávali sme sa v jame na zemiaky, našiel nás – myslela som, že je koniec. A on nám potom potajomky nosil kapustu,” hovorí s pohľadom upretým na znudených vojakov, ktorí fajčia a špičkami topánok robia kruhy do štrku.
„Aj tak sa nás boja,” vyhlási Ivan vecne a ďalej predstavuje končiare. Medzi choré deti sa nehrnú, to je pravda, no Ivan nevie, že ani nemusia. Vo vnútri im niekto zisťuje všetko, čo potrebujú. Naposledy o mladom chirurgovi z mesta, ktorý ledva nastúpil a už ho brala podobná hliadka, len vojakov bolo viac a nenudili sa. 
„Choďte radšej dnu,” prosí Mária. Vtom vojaci odhodia špaky a idú preč. Ivan sa uškrnie, starká mu okolo krku uviaže požičanú šatku. Babička a vnuk. Medzi nimi Mária ako na návšteve, na ktorú nedostala pozvanie.

Aj z tej ju odvolá veľká kríza malého pacienta. Dieťa je meravé, nehýbe sa, nereaguje. 

   „Neskoro,” zašepká starká. Neskoro bolo skôr, než prišli. O príčinách sa dajú písať celé state, starká nie je za žiadnou z nich. Mária vie, že by ju o tom mohla presviedčať hodiny. Bol by to stratený čas. Tú poslednú časť z neho im teraz nechá.  Stiahne sa najďalej, ako to priestor dovoľuje. Sleduje konce borovíc za oknom a uvedomí si, že sa nestihla spýtať na chlapcovo meno. Mala by to spraviť hneď a potom začať s vysvetľovaním pravidiel a postupov. Takých, ktoré sú pre túto ženu vzdialené a ťažko pochopiteľné. Mária jej rozumie. V tejto ordinácii už videla, ako ďaleko je to, čo človek chce, od toho, čo potrebuje. Starká nečaká na inštrukcie, bez slova zavinie chlapca do šatky. Mária ju len poprosí, aby sa ponáhľali.

Vyjdú na chodbu. Mária je o niekoľko krokov popredu, vďačná, že starká nevidí jej strach. Na schodoch stretnú sekundára. Mária si chystá odpovede na otázky, lenže kolega žiadne nekladie. Obzerá si batoh a mlčí – ten človek, ktorý nikdy nezatvára ústa. To preto, že už vidí, ako túto epizódu, vhodne okorenenú, rozpráva dychtivému poslucháčstvu. Škoda byť len postavou na okraji, preto kývne, že dáva dvojici zelenú a ide udržať pokope deti, ktoré by sa bez neho isto rozliezli po ústave a akciu zmarili. Nižšie poschodie je úplne prázdne. Starká nevládze, Mária by jej pomohla, no môže si to dovoliť? 
Za nimi tresnú dvere. Ona presne identifikuje, ktoré a uvedomí si, že skončili. Riaditeľ je informovaný, niekto si dal záležať, aby včas dostal na stôl všetky detaily. 

„Nikdy ste tu neboli. Nikoho sme neprijali. Nikto nič nevidel,” oznamuje. Mária rozmýšľa, či ju zaráža viac ľad v jeho hlase, alebo v rozhodnutí.
„Mám vám to dať písomne?” vráti ju do reality. Starká sa dá do behu.  

 Zastavia sa až vonku.

 „Ďakujem vám, pani doktor,” povie vážne, takmer slávnostne. Mária na tie slová zabudne, bude si pamätať výraz. Podajú si ruky. Vtom na nich zakričí Ivan.

Keby okolo prechádzali vojaci, videli by chlapca lúčiť sa so starou mamou. Taký bežný obrázok. Až na to, že on sa jej drží ako kliešť a ona nedokáže spraviť ani krok. On nemá silu ju zastaviť, ona nemá srdce zastaviť jeho. Pred chvíľou spolu spievali. Teraz sú ticho a obracajú sa na Máriu, aby im pomohla. A jej chodí po rozume len tá ich melódia. Prosí Ivana, aby bol rozumný a on jej nerozumie. To starká odchádza a jej malý vnuk tu ostane sám. Starká si vyslobodí ruku, zakryje si oči. Ivan chce vedieť, či príde aspoň na návštevu. Mária pokrúti hlavou namiesto nej. 
Ivan stratí reč. Pozerá sa, ako sa obidve pozerajú do zeme. 
Melódia v Máriinej hlave dohrá.
Ivan odkráča dovnútra najrýchlejšie, ako mu to dych dovolí. 

Nočnú Mária strávi vo vedľajšom pavilóne. Nepovolaní sem majú vstup zakázaný, povolaní sa tejto časti vyhýbajú. Deti tu väčšinu času medzi budíčkom a večierkou  trávia v posteliach a keď chcú ísť na vzduch, môžu vyjsť na terasu. Aj tak vedia, čo sa stalo u susedov. Ako bábätko vyzeralo? Malo so sebou nejakú hračku? Prečo s ním prišla len stará mama? A kde sú teraz? V každej izbe iné otázky. Mária im ten príbeh skúsi porozprávať.

Inšpirované osobnými zápiskami Márie Bellovej. Postavy a dej sú vymyslené.